Z histórie Islandu....


         Dejiny Islandu sú dejinami obdivuhodnej životaschopnosti malého národa, ktorý sa sformoval zo skupiny spoločenských utečencov takmer geneticky predurčených odolávať utrpeniu. Islanďania tvrdia, že dejiny ostrova boli od začiatku verne zaznamenávané. Najstaršími známymi kronikami sú Íslendingabók z 12. storočia pochádzajúca od učenca Ariho Þorgilssona (Vzdelaný) a  Landnamábók, ktorá podrobne opisuje priebeh osídľovania, obsahuje množstvo dobových údajov a často sa opiera o Þorgilssonove citácie. 

 Pamätník Arimu Þorgilssonovi, najstaršiemu islandskému kronikárovi. Jeho spisy dokazujú,
že bol oboznámený s tradíciou latinského kronikárstva a zdokumentoval i tradičné,
ústne podávané islandské rozprávky 

Stránka rukopisu Landnamábók (koža), uložená v Árni Magnusson Institut v Reykjavíku

         Senzáciu na Islande vyvolal objav 5 medených rímskych mincí z 3. storočia, tzv. antoniánov, v hroboch z vikingskej epochy, tento fakt sa však nepodarilo zakomponovať do žiadnych súvislostí a predstava, že pri ostrove pristála rímska galéra, je bizarná. Predpokladá sa skôr, že mince sa sem dostali s prvými presídlencami okolo roku 900 ako súčasť rodinných pokladov. Žiadnymi archeologickými nálezmi sa nepodarilo doložiť ani hypotézy o pobyte írskych mníchov, ktorí tu údajne žili pustovníckym životom a odišli s príchodom prvých osadníkov. Vo svojom spise sa o neznámom ostrove Thule ležiacom severne od Faerských ostrovov zmieňuje írsky učenec Dicuil. Popisuje ho ako miesto, kde bolo okolo slnovratu o polnoci toľko svetla, že sa "dali chytať blchy v košeli". Dicuil takto nevedomky lokalizoval Thule ako v tom čase ešte neznámy ostrov Island. O ich pobyte na ostrove svedčí len niekoľko miestnych geografických názvov j juhozápadnej časti ostrova (Papey - ostrov, Papafjörður - fjord, Papós - ústie, Papafell - hora).
  
Najstaršie archeologické nálezy z Národného múzea v Reykjavíku dokumentujúce
vikingské osídľovanie Islandu

Podľa Landnamábók  ostrov v severnej časti Atlantiku objavil náhodou Švéd Naddodur, jeden  z prvých osadníkov na Faerských ostrovoch, keď sa pri ceste na Føroyar odklonil od plavebného kurzu.  Naddodur sa okolo roku 850 vylodil na východnom pobreží a ostrov pokrytý súvislou snehovou pokrývkou pomenoval Snæland (Snehová krajina). O čosi neskôr, taktiež náhodne unášaný morskými prúdmi, sa tu priplavil Garðar Svavarsson, ktorý ostrov ako prvý oboplával, usadil sa v oblasti dnešného Húsavíku na severnom pobreží a premenoval ho Garðarshólmi
Húsavík - mestečko na severe Islandu, v ktorom sa usadil Garðar Svavarsson

Prvými osadníkmi, ktorí sa na Garðarshólmi okolo roku 860 objavili cielene, boli ľudia Vikinga menom Flóki Vilgerðarson, ktorý sa na svojej plavbe do novej krajiny riadil letom havranov a pre tento neobvyklý spôsob navigácie mu prischla prezývka Hrafna Flóki, čiže Flóki Havran. Flóki sa usadil v oblasti Vatnsfjörðuru v západnej časti ostrova a podľa plávajúcich ľadových krýh vo fjorde ostrov premenoval na Ísland (Ľadová krajina). Neskôr sa vrátil do Nórska a správa o ostrove sa rozšírila medzi obyvateľstvom. 

Pamätník Hrafna Flókimu vo Vatnsfjörðure, kde sa usídlil

       Keď v roku 872, po víťazstve v bitke pri Hafrsfjorde, začal Harald I. Hårfagrer (Krásnovlasý) Nórsko násilne zjednocovať, čo znamenalo koniec samostatnosti rodov, začal v Nórsku hotový exodus obyvateľstva smerom na západ. Šľachtici, ktorí sa Haraldovi I. odmietli podrobiť, mali jedinú šancu - hľadať si nové miesto pre život mimo Škandinávie. 
Harald I. Hårfagrer dostáva Nórske kráľovstvo od svojho otca

          Staré islandské ságy hovoria, že už v roku 872 pristáli pri brehoch ostrova Ingolfúr Arnarson s bratom Hjorleifurom, ktorí boli nútení utiecť z Nórska a o existencii a polohe ostrova počuli od starých Vikingov. Ingolfúr sa usadil v zátoke v JZ časti ostrova, kde ho zaviedli posvätné stĺpy s vyrezanými podobizňami pohanských bohov, ktoré hodil na more a podľa kúdolov pary z horúcich prameňov zátoku pomenoval Reykjavík - Dymová zátoka. Hjorleifur sa usadil na juhu Islandu v oblasti dnešného Víku, ale zakrátko bol svojimi írskymi otrokmi zavraždený. Ingolfúr Arnason so svojimi sedliakmi  boli prvými osídlencami, po roku 890 však zažil Island hotovú inváziu. Údaje sa rôznia, ale reálne odhady hovoria o 20 tisíc prisťahovalcoch. Prichádzali sem hlavne slobodomyseľní šľachtici porazení v boji o vládu v Nórsku a sedliaci, pre ktorých v Nórsku nezostala pôda alebo tí, ktorých desili neustále vyrubované nové dane.

  Obraz Johana Petra Raastiga zobrazuje Ingolfúra Arnasona pri budovaní osady
v Dymovej zátoke -Reykjavíku
 
          Na ostrove sa vyvinul interesantný spôsob zaberania územia. Pre muža platilo, že  mohol zabrať takú parcelu, akú obišiel od východu do západu slnka a večer musel v jej strede zapáliť oheň, ktorý videli z okolitých usadlostí. Ženám náležala pôda, ktorú obišli za deň s teľaťom na uzde (pozoruhodná  nerovnosť).

 Inštalácia stredovekého obydlia islandského roľníka
v Národnom múzeu v Reykjavíku...

...a expozícia dobových úžitkových predmetov

            Pre celé obdobie raného osídľovania Islandu je charakteristický rýchly ekonomický rast a s pribúdajúcimi obyvateľmi sa vynorila i potreba právneho a poriadkového systému. Keďže domovinu opustili práve kvôli politickej situácii, bránili sa akejkoľvek monarchii severského typu. Suverénny stredoveký štát budovali na princípoch starogermánskych kmeňových zväzov, kde hlavným pilierom štátnosti boli inštitúcie. Exulanti ich prispôsobili novým podmienkam a obohatili o prvky takmer modernej parlamentnej demokracie. Systém demokratického parlamentarizmu, ku ktorému postupne dospeli, bol celkom novou a neoverenou štruktúrou riadenia a odlišoval sa od autokratického spôsobu vlády, pred ktorým utiekli z pevniny. Začiatkom 10. storočia Þorsteinn Ingólfson - syn Ingólfura Anarsona, založil oblastné zhromaždenie Alþing - parlament. (Poznámka: islandské mužské priezviská sú tvorené pridaním koncovky -son /syn/ k prvému krstnému menu otca, ženské pridaním koncovky -dóttir  /dcéra/). Za sídlo bol zvolený Bláskógar - miesto v riftovom údolí Almannagjá pri jazere Þingvallavatn, ktorý mal ideálnu polohu v strede osídlenej oblasti. Nachádzala sa tu pláň vhodná pre zhromaždenie i vyvýšený priestor, z ktorého sa k národu dalo prehovoriť. V roku 930 bol  Bláskógar premenovaný na Þingvellir (Parlamentná pláň). Parlament sa schádzal raz za rok v čase letného slnovratu, zasadal asi dva týždne a okrem prijímania nariadení a rozsudkov sa tu uzatvárali rôzne obchodné zmluvy, ba i manželstvá. 

Almannagjá môže vyzerať takto...

...i takto, ale ak ju obkročíte, vždy si prenesene môžete povedať...

...že stojíte jednou nohou v Amerike a druhou v Európe

Tu kráčate po dne riftového údolia...

...a predstava národného zhromaždenia sa stáva takmer reálnou.

Maľba z 19. storočia zobrazuje zasadnutie Alþingu ...
 
...a súčasná budova parlamentu v Reykjavíku

     Jedným z rozsudkov bolo vyhnanie Eiríkura Rauðeho (Erik Červený) do exilu, čo viedlo, spolu s ekonomickým rastom, i k osídľovaniu Grónska, kde Eiríkurovi ľudia založili niekoľko osád a okolo roku 1000, takmer poltisícročie pred Krištofom Kolumbom,  sa Islanďania vylodili i v Amerike v oblasti Vinland na Newfounlande. 

Ako Vikingovia objavovali sever 
V roku 985 bol rozhodnutím Alþingu z Islandu vyhnaný krvilačný  Eiríkur Rauðe,
ktorý kolonizoval Grónsko a založil tu niekoľko osád.
V roku 985 sa Bjarni Herjólfsson plaviaci sa za otcom, ktorý bol členom suity
Eiríkura Rauðeho na dohľad priblížil k pobrežiu Severnej Ameriky. 
Posádka videla krajinu s vysokými stromami, ale Herjólfsson mal obavu pristáť.
V roku 1000 Leifúr Eiríkson, Eiríkov syn, pristál pri brehoch neznámej krajiny,
kde rástli stromy a obilie. Krajinu v oblasti L'Anse-aux-Méduses nazvali Vinland -
údajne podľa vínnej révy, ale pravdepodobne to boli len ostružiny.
Leifúr Eiríkson však takmer o poltisícročie predstihol Krištofa Kolumba.
Þorfinnur Karlsefni, islandský moreplavec a obchodník, doplával na Vinland 
okolo roku 1003 v snahe oblasť kolonizovať, ale po neustálych útokoch
Eskimákov a Indiánov sa vrátil do Grónska.

 Prebal dánskeho vydania knihy o živote Eiríkura Rauðeho
 
 Ilustrácia zo ságy popisujúcej stretnutie Leifúra Eiríksona s Indiánmi

 
L'Anse-aux-Méduses (Zátoka medúz)  
- miesto, kde Helge a Anne Ingstadovci našli v roku 1960 pozostatky 
vikingského osídlenia, ktoré tu krátkodobo existovalo okolo roku 1000. 
Jedná sa o jedinú jednoznačne doloženú vikingskú osadu v Amerike 
a predpokladá sa, že by to mohol byť legendárny Vinland Leifúra Eiríksona

V roku 1000 Alþing, pod nátlakom nórskeho kráľa Olafa Tryggvasona, prijal rozhodnutie o zavedení kresťanstva na Islande. Toto rozhodnutie prinieslo pre Island určitú národnú jednotu, ale hlavne eliminovalo možnosť okolitých, dávno kresťanských štátov zasahovať do vnútorných záležitosti krajiny pod rúškom šírenia viery. Obyvateľstvo v súkromí i naďalej uctievalo pohanských bohov. Prvé diecézy boli založené v Skálholte a Holáre.

Podoba Olafa Tryggvasona - šíriteľa kresťanstva (za povšimnutie stojí i sekera 
v ľavej ruke, ktorá o napovedá o vikingskom spôsobe christianizácie)

 Dobová kresba biskupstva v Skálholte

 Informačné panely v kostole ...

...dokumentujú vykopávky z roku 1954.....

 
 ...ktoré v areáli odkryli základy kláštora...
 
...i sedliackych obydlí...

...a toto je súčasný kostol v Skáholte z roku 2004...

...vôbec sa nepamätám, čo ukrývajú tieto dvierka, ale sú krásne a pravdepodobne
pochádzajú z pôvodného starého kostola.

Exponáty v Národnom múzeu v Reykjavíku pochádzajúce zo zaniknutých kostolov 

Oltár s Ježišom i apoštolmi...

 ...plastika Boha otca s Ježišom...

 ...oltárne plastiky s biblickými výjavmi...

 ...malý rodinný oltár...

 ... veľmi originálny krídlový oltár ...
 ...kazateľnica...

...kňazský ornát...

 
          Začiatkom 13. storočia 300 ročné obdobie mieru a prosperity vystriedal “Sturlung“ - obdobie nepokojov a boja o moc, čo prirodzene využil nórsky kráľ Haakon Haakonarson a v roku 1262 sa ujal vlády nad ostrovom. Nórsko Island nemilosrdne drancovalo. Od konca 13. storočia došlo i k výrazným klimatickým zmenám - nastala tzv. malá doba ľadová. V krajine boli postupne vyrubované i posledné porasty briez a zakrpatených vŕb. Na obnažených plochách dochádzalo k drastickej vodnej i veternej erózii pôdy, nové mladé stromy  spásali ovce a celková rozloha pastvín sa neustále zmenšovala. Katastrofálnu situáciu zavŕšili výbuchy sopky Hekla v rokoch 1300, 1341 a 1389. V dôsledku nedostatku potravín sa v 14. storočí začal rozvíjať rybolov, dovtedy považovaný za okrajovú záležitosť. Ryby postupne začali tvoriť významnú časť potravy a koncom 14. storočia  tvorili sušené ryby i podstatnú časť exportu.  

 Podobizeň kráľa Haakona Haakonarsona so starším synom Magnusom z Flateyjarbók 
(Codex Flateyensis) - významného stredovekého rukopisu o dejinách Islandu

Ešte niekoľko ilustrácií z Flateyjarbók....

...všetky sú rovnako desivé

V roku 1397  bola podpísaná Kalmarská dohoda a Island sa dostal pod správu Dánska. Alþing  postupne strácal moc, najlepšia pôda bola konfiškovaná pre dánskych šľachticov a Island sa stal kolóniou. Od roku 1537 Dáni Island násilne luteranizovali a katolíckeho biskupa Jóna Arasona a jeho dvoch synov (Island nemal podporu Vatikánu, takže tu nebol celibát), ktorí sa odmietli podrobiť a stáli na čele odporu proti reformácii, v roku 1550 v Skálholte popravili.  Ani 16. storočie sa nevyhlo prírodným katastrofám a hladomoru, následkom ktorého umrelo 9 tisíc obyvateľov. 

Pamätník Jóna Arasona pri Skáholte

Christian III. - v mladosti sa stretol s Martinom Lutherom, a toto stretnutie
ho výrazne ovplyvnilo. Sám bol zanieteným luteránom, kvôli čomu ho po smrti
Frederika I.katolícky snem odmietol zvoliť kráľom Dánska a uväznili ho na zámku
Søndenborg. Dánsko, Nórsko a Island, ktorým vládol, násilne luteranizoval

V 17. a 18. storočí Island gniavili nie len prírodné katastrofy, ale i nájazdy britských, španielskych i arabských pirátov, ktorí prepadali islandské lode a pobrežné usadlosti. V roku 1627 alžírski piráti okolo Grindavíku zajali osadníkov, niektorých sa podarilo v priebehu 10 rokov s pomocou verejných zbierok vykúpiť, väčšina  však v zajatí zahynula alebo konvertovali na islam. 

V rokoch 1660 a 1727 vybuchla sopka Katla. V roku 1736 sa opäť aktivizovala Hekla a jej erupcie trvali sedem mesiacov. Najväčšia rana pre krajinu však prišla v roku 1783 so sopkou Lakagígar, ktorá vo svojej činnosti neustala 10 mesiacov a láva z 25 km dlhej pukliny v zemi pokryla plochu 565 km2. Mrak jedovatých plynov a sopečný popol zlikvidoval 70 % stád dobytka, následkom znečistenej atmosféry absentovalo leto, ktoré vystriedala nesmierne krutá zima. V dôsledku následného hladomoru vymrela takmer štvrtina obyvateľstva, jeho počet klesol na 38 tisíc.

 Výbuch sopky Katla...

...na dobových pohľadniciach z roku 1918...

 ...a Hekla s okolím na mape z roku 1585

Na začiatku 19. storočia sa na Dánskom ovládanom Islande prvý raz prihlásil o slovo islandský nacionalizmus. Vďaka  liberalizujúcej sa Európe Dáni nesiahli k žiadnym reštriktívnym opatreniam. Hnutie sa podarilo eliminovať až po revolučných udalostiach v Európe prijatím zákona  o obnovení voľného obchodu v roku 1855, ktorý zrušil dánsky obchodný monopol a zasadil sa oň  islandský učenec Jón Sigurðsson, ktorý stál na čele boja za nezávislosť ostrova.V roku 1874 bola prijatá i  nová ústava, ktorá krajine zaistila vnútornú autonómiu v rámci Dánskej monarchie. Ekonomický rozvoj však stále brzdil nezmyselný zákon, ktorý nedovoľoval trvalé usídlenie obyvateľov na pobreží.  

Jón Sigurðsson stál na čele boja za nezávislosť ostrova


Nová pohroma sa dostavila v podobe erupcie sopky Askja v roku 1875, ktorá mala za následok opätovný úpadok ekonomiky, hladomor a štvrtina obyvateľstva sa vysťahovala do Kanady a USA.

 Askja je jedným z najvýznamnejších stratovulkánov na svete, ale do svojej erupciev roku 1875 bola takmer neznáma. Po 29. marci vypukla na Islande mohutná emigračná vlna,    v priebeho 20 rokov sa odsťahovalo 25% obyvateľstva

V roku 1918  bola medzi Islandom a Dánskom podpísaná zmluva o personálnej únii, ktorá krajine zaručovala autonómiu. Od 1.decembra 1918 sa Island stal suverénnym a samostatným štátom, tzv. Islandským kráľovstvom (Konungsríkið Ísland) a s Dánskom ho spájala len osoba panovníka. Počas trvania kráľovstva vládol v Dánsku Christian X. Obyvatelia Islandu žili v neutralite a bez armády, ochranu teritoriálnych vôd i naďalej zabezpečovalo Dánsko a rovnako ho zastupovalo i v zahraničí. Zmluva bola platná až do roku 1940, po tomto termíne ju mohol ktorýkoľvek zo štátov revidovať alebo vypovedať.

 Štátny znak Islandu v období rokov 1918 - 44

 Christian X. - kráľ Dánska, Islandu Wendov a Góthov, vojvoda Šlesvický,Holštajnský,  Stormarský, Dithmarschenský, Lauenburský a Oldenburský

  Christian X. počas nemeckej okupácie každé ráno prechádzal Kodaňou 
na koni. Rozhodnutie Islanďanov, ktorí v referende hlasovali 
za samostatnosť krajiny a republiku niesol ťažko

V apríli 1940 bolo Dánsko obsadené Nemeckou armádou a na Islande bola sformovaná tzv. regentská rada, ktorá ho mala spravovať. Z obavy pred nemeckou inváziou však už v máji obsadila Island Veľká Británia bleskovou operáciou “Fork“. O rok neskôr túto úlohu prevzalo USA s podmienkou zachovania suverenity a prísľubom, že ostrov opustia po skončení vojny. Američania vybudovali letisko v Keflavíku a niekoľko radarových staníc po celom ostrove, čím prispeli k rapídnemu poklesu nezamestnanosti. Napriek tomu, že Island sa II. svetovej vojny priamo nezúčastnil, vo vojne zahynulo 300 námorníkov a rybárov, ktorí sa zapojili do vojenských akcií spojencov.  
 17. júna 1944 bola v Þingvellire - historickom sídle islandského parlamentu,  vyhlásená Islandská republika a historicky prvým prezidentom bol zvolený Sveinn Björnsson.

Sveinn Björnsson islandský prezident v rokoch 1944-52

 Po skončení vojny ostrov na jar 1947 opustili všetky cudzie vojenské jednotky, zároveň však boli zahájené jednania o odovzdaní keflavíckeho letiska americkej armáde, čo zabezpečilo pre Island stály finančný príjem a pre USA miesto pre medzipristátie transatlantických letov. V roku 1949 sa Island stal členom politických štruktúr NATO. Výraznou pomocou pre krajinu boli finančné prostriedky z Marshallovho plánu. Island - krajina potomkov hrdých Vikingov, stáročia tvrdo skúšaný prírodnými katastrofami, ktoré ich nedokázali zlomiť ani pokoriť, nastúpil cestu ekonomickej prosperity. Ekonomika krajiny bola vždy závislá na rybolove a Islanďania sa bránili  prijatiu kvót, ktorými ho Európska únia reguluje a tak ostali mimo nej.

V roku 1986 sa v Reykjavíku, vo vile Höfði uskutočnilo stretnutie Ronalda Reagana a Michaila Gorbačova - vodcov dvoch svetových mocností, ktoré znamenalo významný medzník vedúci k ukončeniu studenej vojny. Islanďania schôdzku prijali s nadšením, chápali ju ako významný krok k zlepšeniu vzťahov medzi dvomi polarizovanými časťami sveta.

Vila Höfði bola postavená v roku 1909 pre francúzskeho 
konzula Jeana-Paula Brillouina, ale v skutočnosti v nej žil len islandský 
básnik Einar Benediktsson. Mesto Reykjavík vilu v roku 1958 odkúpilo
a využíva ju na formálne akcie a reprezentačné účely.  
V roku 1986 sa v nej uskutočnil summit predstaviteľov 
dvoch mocností, ktorí mali vplyv na chod dejín a ich stretnutie 
viedlo k ukončeniu studenej vojny.

Ronald Reagan a Michail Gorbačov vo vile Höfði

Islandskú prosperitu v roku 2008 narušila hlboká finančná a ekonomická kríza, ktorá viedla k pádu vlády. V júni 2009 Alþing rozhodol o podaní prihlášky do EÚ. 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prírodné zaujímavosti Dánska

Vianoce v Dánsku

Dánske mosty