Zlatý okruh Islandom
“S návštevou Islandu súvisí jeden dôležitý problém - spôsobuje naozajstnú závislosť. Keď ho budete po akomkoľvek dlhom pobyte opúšťať, nikdy vám nebude stačiť a hneď v lietadle nad Atlantikom začnete spriadať plány, kedy by ste sa tam mohli znovu vrátiť.“ (Peter Krištúfek - spisovateľ a režisér).
Letecký pohľad na krajinu - fotografia žiaľ nie je moja, pristávali i odlietali
sme na svitaní a hoci som ani raz nespala,
moje fotografie sú napriek veľkej snahe nepoužiteľné
Toto konštatovanie najvýstižnejšie vyjadruje pocity každého islandofila. Neviem, kedy presne sa človek islandofilom stáva, isté je, že je to láska na celý život. Ako fantómová bolesť sa znenazdajky objavuje neodbytné volanie diaľky v obdobiach, kedy na Island cestovať objektívne nemôžete. Potrebu cítiť úporný, všadeprítomný islandský vietor prevaľujúci kúdoly hmly a búriaci morské vlny vyvoláva každá prechádzka letným slnkom rozpálenými ulicami stredoeurópskych miest.
Juhozápadná časť ostrova je zvyčajne zahalená v hustej mliečnej hmle
a vlny rozbúreného Atlantiku sa trieštia o pobrežné útesy
Už som kdesi spomínala, že na Islande som prvý raz bola na pracovnom pobyte a islandskí kolegovia program pripravili tak, aby nám napriek krátkosti času mohli ukázať z ostrova to najkrajšie. Riaditeľ partnerskej školy Þorsteinn Sæberg, ktorého dodnes podozrievam, že dokázal čítať v myšlienkach a túžbach, nám potichu, akoby prezrádzal tajomstvo, povedal, že on Island miluje a vynasnaží sa, aby sme ho v srdci mali i my. Nemusel podnikať nič mimoriadne. My sme ho milovali od okamihu, keď sme s nosmi prilepenými na okienku lietadla zbadali fascinujúci Vatnajökull so Skeiðarársandurom. Nekonečná biela pláň, ktorú na južnom okraji zdobili stovky vodných stružiek a ľadovcových splazov ostro kontrastujúcich na tmavom lávovom podklade, ktoré sa hneď rozvetvovali a nanovo spájali, pripomínala obrovskú tortu nedbalo poliatu bielou polevou. Nezabudnuteľný náhodný obraz sa mi natrvalo vryl do pamäti, takže celkom prirodzene, sotva lietadlo pri spiatočnom lete nabralo výšku nad Atlantikom, začala som rozvíjať, v tom čase bezprecedentne nereálnu, víziu návratu.
Vatnajökull - mohutná vrstva ľadu vzbudzuje podvedomú úctu z mnohých dôvodov.
Svojou rozlohou 8 300 km² je druhým najväčším ľadovcom v Európe, tretím na svete
a vrstva ľadu je miestami hrubá až tisíc metrov
Skeiðarársandur je dôsledkom jökulhlaups - záplav vyvolaných výbuchom sopky
pod ľadovcom. Tvoria ho rozľahlé piesočné planiny, plytké lagúny
a piesočnými jamami (výbuch Grímsvötnu v roku 1996 zničil okolité nížiny).
Založením som rodená fatalistka vybavená obrovskou dávkou trpezlivosti a na príležitosť vydržím čakať i roky. V prípade Islandu bolo potrebné vyčkať, kým sa dračie zuby zvedavosti zasiate do duše môjho muža prehlodajú k jej jadru. Z tohto aspektu má kožu takmer hrošiu. Dlho očakávaný okamih predsa len nastal, a to vo chvíli, keď bola lákavá ponuka skompletizovaná o erupciu sopky. Teraz sa mi to už píše ľahko a s humorom, ako geografku ma poteší každá skúsenosť, ale že som v apríli 2010 odlietala na Island s celkom malou dušičkou, vedelo len pár veľmi blízkych ľudí.
Vatnajökull - ako ho vidí oko satelitu
Na poznávanie krajiny nikdy nie je dostatok času, hneď druhý deň sme teda vyrazili po trase, ktorú som už poznala, preto bola vhodná na spriatelenie sa s požičaným autom i miestnymi komunikáciami. Znervózňovala ma však skutočnosť, že jediná mapa, ktorou sme boli vybavení, pochádzala z ktoréhosi veľtrhu cestovného ruchu, kde som ju vzala z kôpky letákov. Bola skladacia a v malej mierke. Spoliehali sme sa, že podrobnejšiu kúpime v Reykjavíku, ale nepodarilo sa. Od detstva trpím úchylkou prejavujúcou sa ustavičným konfrontovaním pohybu v teréne s mapou, dokonca i v známom prostredí, súkromne som ju nazvala “obsedantná mapománia“, takže skutočnosť, že prehľad budem mať len o hlavných cestách, ma privádzala do šialenstva. Naopak - môj muž bral túto dramatickú situáciu ako bezplatný bonus na udržanie svojej optimistickej nálady.
Počas takmer dvojtýždňového pobytu na ostrove sme sa stihli pohybovať iba
v JZ časti, kde je najhustejšia sieť ciest - najazdili sme 2 600 km.
Najhrubšie červené čiary zdanlivo označujú asfaltové cesty, ale v skutočnosti
na cestu s nespevneným povrchom sa prechádzalo bez
výraznejšej predchádzajúcej výstrahy, zvlášť bez aktuálnej mapy...
Zaujímavou skúsenosťou bola islandčina používaná na dopravnom značení. Islanďania svoj jazyk neskonale milujú a čo môžu, pomenujú islandskými novotvarmi. Po pár kilometroch sme v nich predsa len objavili prvky dánčiny i nórčiny, na ktorú sme už boli zvyknutí.
Jediná ukážka dopravného značenia, ktorú som nafotila - vjazd do podmorského tunela
popod Hvalsfjordur - našťastie premávka mala ďaleko od špičky,
takže sme si stihli rozmyslieť, do ktorého otvoru treba vojsť a ako zaplatiť
Prvou zastávkou na ceste juhozápadným Islandom, ktorá sa nazýva Zlatý okruh, bol Kerið - najznámejší z trojice sopečných kráterov v oblasti Grímsnes (Seyðishólar a Kerhóll). Kráter je asi 55 m hlboký, 170 m široký a 270 m dlhý a je pozostatkom sopečnej erupcie. Asi pred 300 rokmi sa v ňom vytvorilo jazierko so zelenkastou vodou, ktorá je vzhľadom na vysoký obsah minerálov z pôdy neprehľadná a odráža sa od načervenavej lávovej horniny. Jazero je pomerne plytké (7-14 m). Zatiaľ čo iné krátery majú strmé, takmer kolmé steny bez vegetácie, steny Keriðu sú šikmé a pokryté machom.
Krajinu v oblasti Grímsnes okolo Keriðu tvoria lávové polia,
ktoré i v skorom jarnom období hýrili farbami...
ktoré i v skorom jarnom období hýrili farbami...
...šikmé steny krátera sú porastené rôznymi druhmi machov a lišajníkov
Schéma vzniku Keriðu :
Predpokladá sa, že sopka Kerið nebola činná dlhodobo,
k výlevu lávy došlo v krátkom čase a magmatický krb sa vyprázdnil ...
k výlevu lávy došlo v krátkom čase a magmatický krb sa vyprázdnil ...
...následne dochádzalo k deštrukcii a postupnému zosuvu stien krátera
a do vyprázdneného magmatického krbu sa postupne ukladala suť...
a do vyprázdneného magmatického krbu sa postupne ukladala suť...
...ktorá ho postupne vyplnila a vymodelovala dno...
...k jeho zatopeniu došlo asi pred 300 rokmi.
Neďaleko Keriðu sa nachádza Skálholt, ktorý bol v rokoch 1056-1796 jedným z dvoch diecéznych a teologických centier na Islande a odohrávali sa tu najvýznamnejšie cirkevné udalosti na Islande. Kláštor v Skálholte založil Ísleifur Gissurarson a pôsobila v ňom škola pre vzdelávanie kňazov. V stredoveku bol i strediskom remesiel a vzdelanosti a Adam z Brém ho okolo roku 1075 opísal ako "najväčšie mesto" na Islande. Od roku 1537 bol Island Dánmi násilne luteranizovaný a v Skálholte v roku 1550 popravili biskupa Jóna Arasona a jeho dvoch synov, ktorí stáli na čele odporu proti reformácii a odmietli sa podrobiť. Po ich poprave v Skálholte vznikla luteránska diecéza a katolíci boli vyhnaní. Súčasný Skálholt je centrom vzdelanosti a kultúry luteránskej cirkvi, konajú sa tu letné koncerty, ktoré priťahujú mnoho ľudí.
Dobová kresby stredovekého biskupstva Skálholt
Podoba kostola zachytená na dobovej kresbe...
Pohľad na Skálholt, ktorý je centrom vzdelanosti a kultúry luteránskej cirkvi,
konajú sa tu letné koncerty i iné spoločenské akcie, ktoré priťahujú ľudí.
V popredí je vidieť archeologické nálezisko stredovekého biskupstva
Nový kostol v Skálholte je impozantnou stavbou...
...s moderným interiérom kostola...
Kamenný sarkofág biskupa Palla Jonssona (biskup v rokoch 1195-1211),
bol nájdený pri vykopávkach v roku 1954...
...inštalovaný je v presklenej vitríne v podzemí kostola
Cesta Zlatým okruhom nás ďalej zaviedla k najznámejšiemu islandskému geotermálnemu poľu v údolí Haukadallur. Údolie preslávil “Stora Geysir“, ktorý dal pomenovanie všetkým horúcim prameňom na svete. Presné obdobie, kedy pole vzniklo, nie je známe, predpokladá sa, že ho vyvolala mohutná sopečná aktivita neďalekej sopky Hekla v 14. storočí sprevádzaná sériou silných zemetrasení. V 19. storočí Stora Geysir chrlil ešte každú tretiu hodinu do výšky asi 50 metrov, okolo roku 1935 akoby svoju energiu vyčerpal a strieka len celkom výnimočne.
Dôstojnou náhradou Stora Geysiru je Stokkur (Maselnica), ktorý vznikol asi 50 metrov od Stora Geysiru. Jeho erupcie sa objavujú takmer pravidelne v rozpätí 5 až 8 minút a voda strieka do výšky 20 metrov.
Stora Geysir - posledná erupcia bola zaznamenaná v lete roku 2009
V čase medzi dvomi erupciami gejzír pripomína pokojné jazierko...
...v počiatočnej fáze erupcie sa nad otvorom vytvorí mohutná bublina...
...erupcia, počas ktorej k oblohe vystrekne mohutný prúd vody, trvá len pár sekúnd.
Kto v prekvapení zabudol stlačiť spúšť, musí si počkať na novú...
...Stokkur v plnej paráde...
...erupcia je sprevádzaná mohutným kúdolom pary...
...v závere sa voda vracia do útrob Zeme a celé divadlo chvíľu pripomína
prázdny otvor, ktorý sa opäť pomaly zapĺňa
Panoramatický výhľad na Haukadallur sa návštevníkom naskytá z hôrky Laugarfjall, ktorá je súčasťou Konungssteinar (Kráľovské skaly). Pomenovanie dostali v roku 1874, keď Island navštívil dánsky kráľ Christian IX. S návštevou je spojená historka o tom, ako kráľa zaujalo varenie vajíčok v horúcom prameni.
Návštevu Christiana IX. v roku 1874 pripomína jednoduchý nápis na kameni
Priezračné jazierko doslova láka, aby sa v ňom človek namočil,
netušiac nebezpečenstvo, ktoré skrýva takmer vriaca voda...
Jazierka sa zdanlivo javia ako prepojené a moja fotografia sa celkom nevydarila,
v skutočnosti má to vzdialenejšie nazelenalú farbu spôsobenú rozpustenými minerálmi
Laugarfjall, ktorá je súčasťou Konungssteinar
Poľad na geotermálne pole Haukadallur z hôrky Laugarfjall
V Haukadallure sa okrem gejzírov nachádza i množstvo fumarol (trhliny v zemskom povrchu, cez ktoré unikajú do okolia plyny s teplotou 200 až 800 °C, tvorené sú vodnými parami, oxidom uhlíka (CO2) a chlorovodíkom (HCl), solfatár ( fumaroly produkujúce prevažne sírne zlúčeniny - oxidy (SO2 a SO3) a sírovodík (H2S), a mofiet (lievikovité priehlbiny pripomínajúce krátery a niekedy sú nazývané i bahenné sopky.
Mofety zvyčajne pripomínajú hrniec s bublajúcou hustou omáčkou
Hvitá je tesne pred vodopádom pokojnou riekou...
...celkový pohľad na Gulfoss s 32 metrov vysokou hornou kaskádou a vodopádom,
ktorým sa Hvitá prepadá do kaňonu...
...v slnečný deň sa z vodnej triešti nad kaňonom zvyčajne tvorí dúha...
...a po prekonaní druhej kaskády sa Hvitá valí smerom k národnému parku Landmannalaugar...
Pamätník pri chodníku k vodopádu pripomína pamiatku Sigridur Tómasdótir,
ktorá svojou neoblomnosťou vodopád zachránila
Zlatý okruh pokračuje okolo jazera Þingvallavatn - parlamen prehliadkou Þingvellirutnej pláne, my sme sa pre návrat do Reykjavíku rozhodli okrajom národného parku Landmannalaugar, cez rozľahlé lávové pole pri západnom úpätí najznámejšej islandskej sopky Hekla. Obloha bola polooblačná, nedalo sa odhadnúť, či sa sopka odhalí v plnej kráse. Údajne sa to stáva len párkrát v roku. V tento deň sme šťastie nemali, sopka svoj vrchol schovala pod čiapku oblakov, ale nádej sme mali ešte v nasledujúcich dňoch. Spokojní sme však boli aj s tým, čo sme videli - takmer celú Heklu uprostred rozľahlého lávového poľa.
Týmto smerom - s vrcholom zahaleným v oblakoch ako cudná deva
s hlavou v závoji, sa schováva Hekla ...
Landmannalaugar v lete hýri všetkými farbami, ktorými je príroda schopná
vnímavého pozorovateľa potešiť, my sme sa museli skromne uspokojiť s tým, čo
nám mohol poskytnúť na konci apríla...
Komentáre
Zverejnenie komentára