Od Þingvelliru po Snæfellsnes


          

                    

            Najdôležitejším miestom islandských dejín je Þingvellir. Nachádza sa na  riftovej ryhe Almannagjá medzi eurázijskou a severoamerickou litosférickou doskou, ktorá je v tejto časti Islandu najzreteľnejšia. V roku 930 tu bol založený Alþing - najstarší parlament na svete. Þingvellir bol dostupný zo všetkých vtedy existujúcich osád, široká pláň v lone zasnežených vrcholkov pri najväčšom islandskom jazere Þingvallavatn poskytovala dostatočný priestor na zhromaždenie osadníkov a reliéf zas výbornú akustiku pre ľudové zhromaždenie. Alþing sa schádzal v čase letného slnovratu a osadníci tu riešili obchodné či právne spory, uzatvárali manželstvá, ale vykonávali i popravy odsúdených. Tu bolo v roku 1000 vyhlásené kresťanstvo za štátne náboženstvo, v roku 1930 sa zišlo viac ako 30 tisíc ľudí na oslave tisícročnice od jeho založenia a 17. júna 1944 bol práve na tomto historickom mieste ohlásený vznik Islandskej republiky. Neexistuje miesto na ostrove, ktoré by bolo mystickejšie a kde by vás dych dejín ovanul viac.

 



 
Þingvellir a Almannagjá z pohľadu operencov 

            Okrem dotyku s históriou okolie jazera Þingvallavatn k blaženosti vykúpe i duše milovníkov úchvatných prírodných scenérií, ktorých je tam  neúrekom. V deň našej návštevy sa v diaľke na severnom obzore nad zdanlivo nekonečnou mrazovou pláňou týčili končiare pohoria Kálfstindar, rovnomenný vrchol sa však iba dal tušiť hanblivo zastretý v oblakoch. Tundrou pod kamennou prírodnou hradbou sa k jazeru predierala rieka Öxará a ľahký aprílový opar nad jazerom akoby šeptal, že i vody Þingvallavatnu majú svoje tajomstvá. Uprostred jazera sa ako dve korytnačky plavili ostrovčeky Sandey a Nesjae.

 

...koncom apríla trochu monotónna farebnosť, ale dojmy i napriek tomu silné...

 
...rieka Öxará hľadajúca si cestu k jazeru Þingvallavatn...
  
  
...lávové ostrovčeky Sandey a Nesjae...

 
Situačná mapa jazera Þingvallavatn
          
          Južné pobrežie vďaka vodnej pare z prameňov v geotermálnej oblasti na úpätí sopky Hengill pôsobilo ešte tajomnejšie. Pramene sú zdrojom termálnej vody pre elektráreň Nesjavellir, ktorú do prevádzky uviedli v roku 1990. Jej výkon je 40 MW a teplom a elektrinou zásobuje celý Reykjavík. Prechádzka na breh jazera odhalila prekrásnu pláž s čiernym sopečným pieskom a nad ňou - neveriac vlastným očiam, sme zbadali riedky smrekový porast. Okolie jazera je obkolesené výnimočnou prírodou, v roku 1928 tu bol vyhlásený národný park Þjórdardurinn, ktorého správa spadá priamo do jurisdikcie islandského premiéra. Od roku 2004 je zaradený do svetového dedičstva UNESCO. 

Kúdoly pary upozornili, že sa blížime k elektrárni Nesjavellir
a geotermálnej oblasti pod sopkou Hengill...

 
 ...Nesjavellir je súčasťou islandskej energetickej skupiny Orkuveita...

...pariaca sa voda odtekajúca z elektrárne do jazera vyzerala skutočne lákavo,
teplota vzduchu 4 stupne a plytké koryto však odrádzali od akejkoľvek neuváženosti...

...teplo a vlhko vytvára špecifickú mikroklímu, takže okolie geotermálnych prameňov 
je smaragdovozelenou zónou vo fádnej bezfarebnej krajine na konci apríla. 
 Lávové polia sú porastené vrstvou mäkkého machu

...naozaj neobvyklá pláž s čiernym pieskom.
Vzdialené smreky pôsobili dojemne, nepochybne ich zasadila ľudská ruka

            Jazero sme chceli pôvodne obísť celé, ale nádrž auta začala vykazovať deficit paliva. Pre Stredoeurópana na Islande dosť znervózňujúci fakt, pretože hustota čerpadiel sa od pomerov, na ktoré sú zvyknutí, značne odlišuje. Rozhodli sme sa vrátiť späť do Reykjavíku, kde sme posledné čerpadlo videli. S plnou nádržou a zásobami jedla zo supermarketu Krónan (Krónan a Bónus sú najväčšie obchodné reťazce na Islande) sa nám vrátila cestovateľská odvaha a vybrali sme sa okľukou okolo Hvalfjörduru do Akranes. Popod fjord síce vedie tunel, ale túto skratku sme hodlali použiť na spiatočnú cestu. 


Hvalfjördur...

...hval je v islandčine označením pre veľrybu a niekoľko nasledujúcich 
 geografických názvov je odvodených práve od slova hval  

Hvalfjördur z juhu obmýva úpätie hory Esja a na severe polostrov Akranes s horou Akrafjal...

...v minulosti vo fjorde žilo 17 druhov veľrýb - hlavne v auguste, 
v súčasnosti ich už nevídať


 V roku 1998 bol popod fjord otvorený takmer 6 km dlhý tunel - jediný podmorský tunel 
na Islande. 42 km dlhú cestu okolo fjordu skracuje veľmi výrazne.
Južný portál ....

 ...severný portál s mýtom...

  ...pocit, že takto akosi vyzerá brána do pekla, bol neodbytný


            V horách na východnom konci Hvalfjörduru sa nachádza najvyšší islandský vodopád Glymúr. Hoci sme výstup k vodopádu vôbec neplánovali, obloha so striedmym altokumulom bola lákavou výzvou a dávala priestor k opatrnému výšľapu. Na Islande človek, ešte viac ako v iných horách, nemáva priveľa času na premýšľanie, konať musí rýchlo a zároveň uvážlivo, pretože nesprávne rozhodnutie môže byť osudné. Dalo sa iba tušiť, kde presne sa vodopád nachádza a múdrejší sme neboli ani po preštudovaní náučného panelu. V teréne sme neobjavili nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo turistické značenie, takže sme sa celkom intuitívne vypravili “hore“.  


Informačný panel na parkovisku informoval zdanlivo veľmi podrobne a odkazoval 
na značky. Keď sme však prešli bránkou v ohrade (na Islande je kvôli voľne
 sa pohybujúcim ovciam ohradený každý kus krajiny), 
po značkách nebolo ani chýru 

             Glymúr sa nachádza na rieke Botnsá, ktorá vyteká z horského jazera Hvalvatn a po pár sto metroch voda padá pozdĺž sopky Hvalfell do kaňonu s takmer kolmými stenami porastenými zeleným machom. Lepší pohľad na vodopád je z južnej strany rieky Botnsá, cesta je však potenciálne nebezpečnejšia, keďže prechádza priamo ponad strmý okraj kaňonu. Možno práve preto sme, z moci vyššej, tento chodník nenašli.

Výstup ku Glymúru poskytoval, i vďaka dobrej viditeľnosti toho dňa, 
nádherný výhľad na fjord...


...bizarné skalné útvary miestami evokovali pocit, že sme na inej planéte...

...Glymúr - to, čo sa dalo vidieť zo severnej strany na konci apríla ....

...od Glymúru k Hvalfjörduru...

...od Glymúru po Botnsá ...

...až k jazeru Hvalvatn však nedovidieť, aj keď vieme, že je tam...

...a trochu života v zdanlivo mŕtvych skalách. Na mieste som od prekvapenia 
rastlinku identifikovať zabudla, takto na diaľku si už netrúfam...

            Slovami popisovať vodopád padajúci po kaskádach tektonických zlomov z 200 metrovej výšky nemá veľký význam. Ako celok sa zo severnej strany nedal vidieť ani  nafotiť, jednotlivé úseky sa krútili a schovávali ako hanblivé devy v kolmých stenách sopky a dávali tušiť nebezpečenstvo, ktoré mohlo byť odplatou za prílišnú zvedavosť. Vychutnali sme si aspoň nádherný výhľad na fjord a zvuk vody padajúcej z vrchnej kaskády. V porovnaní s dunením Gulfossu znel ako šepot, do ktorého sa miešal škrekot čajok hniezdiacich v dutinách kaňonu.

...a ešte jeden cudzí pohľad na Glymúr zo správneho miesta - predpokladám, 
že z lávky ponad riečku Botnsá

            Od Glymúru pokračuje cesta po severnom brehu Hvalfjörduru až na polostrov Akranes. Zdala sa nám nekonečná, ale začínali sme si zvykať na pomalé presuny po ostrove, ktorý je približne o tretinu menší ako Slovensko, nie všetky cesty však majú asfaltový povrch. Akranes z juhu obmýva Hvalfjördur, zo severu Borgarfjördur  a jeho skutočnou dominantou je hora Akrafjal týčiaca sa do výšky 572 metrov. V najzápadnejšom cípe polostrova leží rovnomenné  mestečko, ktoré je jedným z najstarších sídiel na ostrove, je významným strediskom rybolovu. Najväčším prekvapením pre mňa bola cementáreň. Záhadná otázka, akú surovinu  cementáreň na vulkanickom ostrove uprostred Atlantiku spracúva, mala nakoniec prostú odpoveď - vápenec ťažia z lastúrových sedimentov nachádzajúcich sa na morskom dne v zálive Faxaflói, asi 20 kilometrov od Akranes. 

...severným pobrežím Hvalfjörduru...

...pestrofarebné rybárske mestečko Akranes s 572 metrov vysokým Akrafjalom...


...najzápadnejší výbežok polostrova stále chráni maják, 
vľavo pamätník obetiam námorného nešťastia
 
            Severovýchodne od  Hvalfjörduru sa nachádza mestečko Reykholt. V súčasnosti je už len farmou na samote uprostred kopcov s termálnymi prameňmi, ale v 13. storočí tu žil a tvoril Snorri Sturluson, azda najvýznamnejšia osobnosť stredovekej islandskej literatúry. Je autorom próz Edda, Heimskringel a Ságy o Egilovi. Sturluson bol ako 36 ročný menovaný tzv. zákonosprávcom národného parlamentu (Alþing), čo mu umožnilo cestovať po svete a postupne získať bohatstvo a úctu. 


 Už som kdesi spomínala, že na putovanie Islandom sme boli vybavení úplne
 nedostatočným kartografickými podkladmi - o to väčšie dobrodružstvo. 
Mapu, na ktorú sme občas pri ceste narazili, som vždy pre prípad potreby odfotila. 
Dodnes je pre mňa záhadou,  ako sme na základe  tohto čuda do Reykholtu (a ďalej)
 trafili, stotožniťobrázok so skutočnosťou tiež nebolo jednoduché
keďže smerovníky a čísla ciest neboli v reáli samozrejmosťou
 

Snorri Sturluson pochádzal z mocného a váženého rodu Sturlungov,
 ktorý se počas Snorriho života stal najmocnejším rodom na Islande
Celé obdobie sa zapísalo do dejín ako "vek Sturlungov".
Vzdelanie získal v latinčine, rétorike, teológii, geografii, islandských zákonoch, 
genealógií  a v nórskej a islandskej historiografii.

Snorriho Edda je zbierkou islandských básní a piesní.
Napísaná bola okolo roku 1220 a jej základom je Snorriho chválospev
na Håkona IV. Håkonssona a jarla Skúleho

            Na jednej z ciest  po Škandinávii sa Snorri spriatelil s vtedyte nedospelým kráľom Håkonom IV. Håkonssonom a jarlom (v  Škandinávii "náčelník“) Skúlem, ktorý de facto ríšu spravoval, a v duchu tohto priateľstva urobil dosť nešťastný krok - prisľúbil presadzovať záujmy nórskej koruny na Islande. Po návrate na Island sa venoval literárnej tvorbe a na svoj prísľub nórskemu kráľovi zrejme zabudol. Nezabudol však kráľ a tak na jeho príkaz 23. septembra 1241 vtrhol gróf Gíssur Þorvaldson (Snorriho bývalý zať) s ozbrojenými mužmi do Reykholtu. Sturluson sa síce schoval, ale jeho úkryt prezradil farár výmenou za prísľub, že Sturlusonovi neublížia. Þorvaldsonovi však otázky cti nerobili mimoriadny problém a tak Sturlusona našli druhý deň zavraždeného. Þorvaldson v priebehu 20 rokov následných krvavých bojov získal absolútnu moc na Islande, ale za spojenectvo s nórskym kráľom zaplatil Island stratou samostatnosti na 692 rokov (1262–1944). Na mieste úkrytu bol v 19. storočí postavený kostolík.

Drevený kostolík v Reykholte z 19.storočia

Pamätník Snorrimu Sturlusonovi pred budovou školy a knižnice v Reykholte

           Východne od Reykholtu sa v lávovom poli Hallmundarhraun pod ľadovcom Eiríksjökull nachádza niekoľko sopečných jaskýň, najdlhšou je 1585 m dlhá Víðgelmir. Vek lávového poľa sa odhaduje na 2 tisíc rokov a v priestore pod ním sa vyskytuje šedá nekrasová kvapľová výzdoba, ale i stopy osídlenia, pravdepodobne vikingského. Jaskyne tu vznikali z lávy s nízkou viskozitou, ktorá pod zatuhnutou spevnenou povrchovou kôrou tvoriacou strop odtekala i po odznení erupcie, keďže chladla pomalšie. Okrem Víðdgelmiru sa v lávovom poli Hallmundarhraun nachádzajú jaskyne Surtshellir a Stefánshellir.


 Ako človek s pôvodom v krasovej oblasti som už videla nejednu jaskyňu,
islandská skúsenosť bola niečim celkom novým...

 ...parametre jaskyne sú z tohto pohľadu ťažko odhadnuteľné...

 ...s pomocou drobnej červenej škvrny (môj vyliezajúci muž)
sa dá získať aká taká predstava....

 ...na Islande sa dá nájsť diera do pekla i do neba....


 ...lávové pole sa skladá z viacerých vrstiev, vznikalo v rôznych časových horizontoch
a jednotlivé vrstvy majú odlišnú štruktúru i textúru...

 ...ešte jeden celkový pohľad...

 ...a detail nekrasovej kvapľovej výzdoby - žiadne brčká....

            Kúzelnou a nenapodobiteľnou ukážkou syntézy živlov je vodopád Hraunfossar, takmer tajomným spôsobom vytekajúci spod panciera stuhnutej lávy. Vody rieky Hvitá sa kdesi v lávovom poli rozdelia len preto, aby sa časť záhadne stratila pod povrchom a po pár sto metroch sa mohla k svojmu prúdu vrátiť - bohatšia o poznanie tajomných podzemných dutín, ktoré okrem rieky nikdy nik neuvidí. Späť do koryta vyteká stovkami stružiek, ktoré spolu tvoria tajomný vodopád. 


 Vodopád Hraunfossar - videla som už desiatky rôznych vodopádov,
ale tu mi nemý údiv vydržal naozaj dlho...

 ...do jedného záberu sa nevošiel...


 ...rieka Hvitá (biela) smerujúca k Borgarfjörðuru

            Prehliadku sme zakončili piknikom pri geotermálnom prameni Deildartunguhver. Prameň je natoľko výdatný, že vodu z neho potrubím transportujú do Borgarnes, ktoré vykuruje a pri prameni je malá elektráreň a niekoľko skleníkov. Paradajky k obedu sme si kúpili práve tam, obvyklým severským spôsobom - vybrali sme si medzi bledými plodmi tie najtmavšie a hodili peniaze do kasičky. Tento spôsob nakupovania bol jednou z vecí, ktoré ma neprestávali fascinovať počas niekoľkoročného pobytu na severe. Pri predstave, ako by sa osud kasičky vyvíjal na pohostinnosťou široko - ďaleko známom Slovensku, sa mi i teraz vlnia pery úsmevom.  


 Horúci prameň Deildartunguhver západne od Reykholtu...


 ...s  teplotou 100 stupňov a prietokom 180 l/s je jedným z najvýdatnejších na Islande....


 ...len tam nespadnúť...

 ...asi 64 km dlhým potrubím horúcu vodu dopravujú do Borgarnes a Akranes,
ktoré zásobuje teplou vodou i teplom na vykurovanie 
 
 
...supermarket...

            Neďaleko západného pobrežia  sa pri dedinke Snorrastadir nachádza vyhasnutý kráter Eldborg, na ktorý sa dá vystúpiť a nakuknúť doň ako do ohromného kotla. Eldborg je asi  65 metrov vysoký útvar s priemerom 200 metrov. Posledná erupcia sopky Eldborg prebehla pred 5000-6000 rokmi (krásny odhad - tisíc rokov vo veku Zeme vlastne nič neznamená), takže prechádzka po jeho okraji nakoniec postrádala akékoľvek napätie, i keď útvar z diaľky pripomínal Devil Tower - mimozemšťanov sme nestretli ani na okraji krátera, ani v typickom islandskom lese výšky menšieho muža, ktorým viedla cesta. Eldborg je súčasťou sopečného systému Ljosufjoll, ktorý sa tiahne v 90 kilometrovej línii od polostrova Snæfellsnes.
 Cestou k Eldborgu...


 ...Eldborg...

 ...štandardný islandský les...

 ...a pohľad do krátera - žiadne prekvapenie sa nekoná

            Náš islandský cestovný itinerár bol vypracovaný pomerne podrobne, počítal s náhodami, nerátal s bonusmi. K bonusom sme už rátali erupciu Eyjafjöllu či pristátie na letisku v Akureyri a následný transfer do Reykjavíku. S čím sme však nerátali ani vo sne, bolo nečakané predĺženie pobytu na ostrove - následkom novej erupcie sopky. Aj napriek tomu, že sme novovzniknutou situáciou, ktorá posunula náš odlet na neurčito, boli zneistení, rozhodli sme sa čas využiť naplno. Vyrazili sme na Snæfellsnes - polostrov vybiehajúci do Atlantiku takmer v polovici západoislandského pobrežia. 


 Snæfellsnes na mape Islandu

 Snæfellsnes trochu podrobnejšie ....

            Snæfellsnes z juhu obmýva záliv Faxaflói a zo severu Breiðafjörður. Francúzsky spisovateľ Jules Verne ho prirovnal k stehennej kosti (?). Povrch polostrova tvoria nádherné sopečné hory, lávové polia a rovinaté pobrežné oblasti na juhu i severe. V najzápadnejšej časti sa nachádza vyhasnutá sopka Snæfell vysoká 1446 m, ktorá je považovaná za jeden zo symbolov Islandu. Uprostred jeho ľadovcového príkrovu Snæfelsjökull sa nachádza kráter - malá autorská odbočka - ktorým sa Vernov hrdina profesor Hardvigg so synovcom rozhodli vstúpiť do stredu Zeme. (Jules Verne - Cesta do stredu Zeme).


 Snæfellsnes - ako sme ho nevideli...

            V tento deň sme šťastie vidieť legendárny vrchol sopky nemali, bol zahalený v hustej hmle a nenakukli sme ani otvorom do pekla - cesta na vrchol bola ešte zavretá, takže ani ku kráteru sme sa nedostali. Nevadilo, aj tak sme boli unesení nádhernou divokou prírodou, ktorá si nás celkom podmanila a cestu na Snæfellsnes  som Eyjafjöllu pričítala k dobru.

 ... a ako sme ho videli, čiže tiež nevideli, i keď mapa vravela,
že bol práve týmsmerom

            V severnej časti polostrova sa nachádzajú mestečká Ólafsvík a Stykkishólmur. Neviem, či pomenovaním "mestečká" nevytváram ilúziu, v skutočnosti sú to asi len väčšie dediny. Ólafsvík je charakteristický priemyslom spojeným s rybolovom a zo Stykkishólmuru premáva trajekt do Brjánslækuru na severne ležiacom polostrove Gláma z opačnej strane Breiðafjörduru. V samotnom fjorde sa nachádza asi 2 700 skalnatých ostrovčekov, na ktorých hniezdi množstvo vtákov a tuleňov. 


 Cestou k Ólafsvíku...

 ...zelené placky nikoho nenechajú na pochybách, že dosiahnuť tento stav
bola syzifovská práca

 ...budeme klesať, zrejme sa mám na čo tešiť....

 ...žiadna fotografia však nikdy presne nevystihne skutočnosť. Svoje pocity
dolu tým kopcom si pamätám i dnes...

 ...nerada chodím dvakrát po tých istých cestách. Už teraz je však zrejmé, že o pár hodín sme tu opäť...

 Ólafsvík - sme priamo pod 1446 metrov vysokým Snæfelsjökullom,
vieme, že tam kdesi hore je, ale to je tak všetko, nám sa dnes veruže neukázal... 
 
 ...ideálne miesto na piknik...

 Déjà vu - toto som už kdesi videla...ako Stóra Dimun...Føroyar...

 ...fotografiu som natiahla len kvôli úžasnej hre farieb lávy rôzneho pôvodu
 a zloženia. V poslednej chvíli som si spomenula, kto z fotografie dokáže odstrániť
 opar, ktorý jej uberal kúzlo a atmosféru.
Takže vďaka Ti, Gabi...škoda, že som nepremýšľala včas...


 Stykkishólmur - najväčšie sídlo na polostrove Snæfellsnes leží na konci 
polostrova Ðórsnes, ktorý vybieha na sever do Breiðafjörduru
Pomenovaný je podľa ostrovčeka Stykki, pri ktorom sa nachádza prístav...

 ...Súgandisey - ostrov nad prístavom. Je miniatúrny, na jeho vrchole je krásna lúka.
Celý je zložený z čadičových stĺpov pokrytých machom a lišajníkom...

 
 ...toto je okúzľujúci postranný čadičový výčnelok....

 ...prístav v Stykkishólmure - pohľad zo Súgandisey ...

... pohľad do Breiðafjörduru, kde 2 700 ostrovčekov poskytuje azyl 
pre množstvo vtáčích kolónií...


 Kostol v Stykkishólmure je postavený na jedinečnom skalnatom pahorku,
z ktorého je výhľad na celú dedinu i na Breiðafjördur...

 ...architektonické stvárnenie kostola pripomína zasnežené vrcholy Snæfellsnesu 
a ľadovcovú čiapočku Snæfelsjökullu

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prírodné zaujímavosti Dánska

Vianoce v Dánsku

Dánske mosty