Za geotermálnou energiou Islandu

Málokde na svete je koncentrácia geotermálnych aktivít tak intenzívna, ako práve na Islande. Oveľa pozoruhodnejší, než samotný výskyt týchto javov, je spôsob, akým Islanďania oddávna dokázali prírodné dary využívať. Geotermálnou energiou si život spríjemňovali, i ju využívali na zjednodušenie života v náročných klimatických podmienkach. Už v 13. storočí si Snorri Sturluson, islandský historik a spisovateľ, liečil v otvorenom bazéniku s horúcou vodou reumatické bolesti, teplú vodu používali na pranie bielizne a roľníci obhospodarujúci pozemky okolo prameňov, kde bola teplejšia pôda, sadili zeleninu a obilie, takže na rozdiel od rybárov, ktorí boli odkázaní len na úlovok, mali pestrejšiu stravu.

Bazén v Reykholte, ktorý pochádza ešte z čias Sturlusonovych

Slovo geotermálny vzniklo z gréckych slov "geos" označujúceho Zem a "therme" znamená teplo. Geotermálna energia je jedným z najčistejších a najspoľahlivejších zdrojov energie. Generované teplo pochádza z roztaveného jadra Zeme hlboko pod zemskou kôrou a vzniká predovšetkým pomalým rozpadom rádioaktívnych materiálov. K povrchu sa prenáša pohybom tektonických dosiek a hlbinnou cirkuláciou podzemnej vody. Na povrch vystupuje v prírodných prameňoch horúcej pary alebo vody. 20. storočie prinieslo nové technológie a tým i sofistikovanejšie využitie energetického potenciálu. Horúca para sa začala využívať na poháňanie turbín v elektrárňach - tepelná energia sa mení na elektrickú. Ochladená kvapalina sa pod tlakom vstrekuje naspäť do zásobárne, kde sa opäť zohreje a zachová rovnováhu hmoty zdroja a jeho trvalú udržateľnosť. Geotermálna energia je obnoviteľným zdrojom a množstvo tepla v nej obsiahnuté mnohonásobne prevyšuje energetický potenciál svetových zásob ropy a zemného plynu a po celom Islande je na dosah ruky.

Haukadalur - najznámejšie geotermálne pole na Islande

a gejzírmi Stokkur, Smiður a Litli-Strokkur

Geotermálna oblasť na severovýchodnej strane masívu sopky Hengill

s elektrárňou Nesjavellir

Reykholtsdalur - neďaleko prameňov sa nachádza i malá elektráreň spoločnosti Orkuveita

Krýsuvík - pole Seltún

Gunnuhver - záber ako z Hitchcockovho filmu

Hveragerði - celkom na začiatku. Výstup do kopcov otváral
každým krokom nové obzory a nútil napredovať

Počas nášho krátkeho pobytu na Islande sme navštívili niekoľko lokalít, kde vnútorná energia planéty preniká na povrch. Jednou z najrozľahlejších zón je polostrov Reykjanes - juhozápadný výbežok ostrova. Jeho povrch tvorí rozsiahle lávové pole, ktoré na juhu zbieha príkrymi, takmer kolmými útesmi do vôd Atlantiku.

Geologická mapa polostrova Reykjanes

Na území polostrova bol vyhlásený národný park Reykjanesfólkvangur. Vchádza sa doň priamo z diaľnice medzi Reykjavíkom a Keflavíkom. Park je známy množstvom bizarných sopečných útvarov v lávovom poli, termálnymi prameňmi a jazerami prechádzajúcimi do rozľahlých mokradí s unikátnou vegetáciou. Najväčším jazerom je 97 metrov hlboký Kleifarvatn s rozlohou 10 km². Leží pri hrboľatej ceste vedúcej do Grindavíku. V roku 2000 postihlo celú oblasť zemetrasenie v sile takmer 6 stupňov Richterovej stupnice, po ktorom sa povrch jazera i množstvo vody v ňom zmenšili o 20%. Aj jazero Kleifarvatn (ako každé správne jazero) je opradené legendou o nepolapiteľnej príšere, ktorá vylieza len počas hmlistých dní a v noci - zákerná poistka pre zdôvodnenie skutočnosti, že príšeru zrejme nikto nikdy nevidel.

Nehybná hladina jazera Kleifarvatn pôsobí tajomne a všadeprítomné ticho nepridáva veľa optimizmu

Severozápadne od jazera sa nachádza Krýsuvík - jedna z najaktívnejších geotermálnych oblastí na ostrove. Krýsuvík tvoria farebne výrazne odlišné polia Seltún, Hverahvammur, Hverhlíð, Austurengjar, Kleirfarvatns og Sveifla a Hettutindi. Nachádza sa tu množstvo fumarol (trhlina v zemskom povrchu, cez ktorú do okolia uniká vodná para, SO_2,SO_3,CO₂, HCl a H₂S, ktorých teplota je 200^o až 800^o C), solfatár (fumaroly s prevládajúcim obsahom zlúčenín síry) a mofiet (bahenné krátery, ktorými prebubláva CO₂). V oblasti Krýsuvíku sa už v 19. storočí ťažila síra a v roku 1845 miesto navštívil nemecký vedec Robert Bunsen, ktorý tu hľadal dôkazy pre svoju hypotézu o vzniku kyseliny sírovej v prírode.

Krýsuvík - ako som ho videla

Južne od Krýsuvíku sa nachádza 46 m hlboký maar s priemerom 350 metrov

- Grænavatn. Ako napovedá názov - je zelenkastej farby a toto sfarbenie je spôsobené riasami.

Strediskom polostrova Reykjanes je rybárske mestečko Grindavík - jedno z najstarších sídiel na ostrove. Založili ho pravdepodobne osadníci Gnúpur Hrólfsson a Þórir Vígbjóðsson už okolo roku 930. Okolie Grindavíku bolo vždy skalnaté a málo vhodné na rozvoj poľnohospodárstva, napriek tomu v jeho okolí vzniklo niekoľko fariem. Farmári v nehostinnom kraji na kŕmenie dobytka používali mach, vres, morské riasy a trstinu. Hlavnou ekonomickou aktivitou v meste a okolí však bol oddávna hlavne rybolov, i keď farmárov dodnes pripomínajú historické názvy častí mesta.

Letecký pohľad na Grindavík, za kopcom vpravo Modrá lagúna a elektráreň Svartsengi

Južné pobrežie Islandu bývalo v stredoveku atakované arabskými pirátmi. Poslednú noc roka 1627 bol napadnutý i Grindavík a do zajatia bolo odvlečených 12 obyvateľov. Niektorých sa v priebehu rokov podarilo vykúpiť, ale väčšina z nich pragmaticky konvertovala na islam a zo zajatia sa nevrátili. Spomienka na túto udalosť pretrvala v pamäti obyvateľov dodnes.

Grindavík je významným strediskom rybolovu....

...i prístavom, azda najdôležitejším na južnom pobreží

I keď je v súčasnosti Grindavík jedným z piatich najvýznamnejších centier rybolovu na Islande, spojený je hlavne s Modrou lagúnou - jedným z najznámejších centier cestovného ruchu na ostrove, ktorá je od mesta vzdialená sotva 5 kilometrov.

Vstupný areál do Modrej lagúny

Modrá lagúna (Bláa lónið) je geotermálny balneologický komplex v lávovom poli severne od Grindavíku. Leží asi 13 kilometrov od medzinárodného letiska v Keflavíku, čo zvyšuje jej atraktivitu. Je významnou islandskou turistickou destináciou, ktorá je mimo cestovného ruchu využívaná i k liečebným účelom. Teplé vody lagúny (cca 37-39 °C) sú bohaté na minerály ako oxid kremičitý a síra a kúpanie v lagúne je vhodné pre ľudí trpiacimi kožnými chorobami.

Blankytná farba vody v lagúne je spôsobená rozpustenými soľami ...

Lagúna je napájaná vodou z neďalekej geotermálnej elektrárne Svartsengi. Prehriata voda vyviera z hlbín Zeme a v prvej fáze je využívaná k roztočeniu turbín, ktoré vyrábajú elektrickú energiu. Z turbín prechádza para a horúca voda tepelným výmenníkom, ktorý zaisťuje horúcu vodu pre Grindavík. Voda, ktorá prejde celým týmto systémom, následne putuje do lagúny, kde je využívaná k rekreačným a liečebným účelom.

... brehy sú obklopené valmi z lávových kameňov

Svartsengi je jednou z dvoch elektrární energetickej spoločnosti HS Orca. S výrobou elektriny začala v roku 1976 a bola prvou elektrárňou v krajine s kombinovanou prevádzkou výroby elektrickej energie a vykurovaním domácností. Komplex bol postavený v šiestich etapách, dokončený bol v decembri 2007 a jeho celkový výkon je v súčasnosti 75 MW.

Elektráreň Svartsengi

Druhú elektráreň Reykjanesvirkjun uviedla HS Orca do prevádzky v máji roku 2006 v najzápadnejšom výbežku polostrova. V elektrárni sú inštalované dve 50 MW turbíny, ku ktorým vodu z útrob Zeme privádzajú čerpadlá dosahujúce výkon 2000 l/s. Čerpadlá boli vyvinuté priamo pre elektráreň Reykjanesvirkjun. Voda sa následne pod tlakom injektuje do hlbín Zeme - táto technológia má zabezpečiť obnovu a trvalú udržateľnosť geotermálneho zdroja, bez jej použitia by postupne zanikol. Objem termálnej vody pri vstupe do čerpadiel je porovnateľný s prietokom rieky Elliðaár, na ktorej bola pri Reykjavíku v roku 1921 postavená jedna z najstarších vodných elektrární na Islande. Reykjanesvirkjun má na stránkach avizované vstupy pre verejnosť, na mieste sa nám však nepodarilo nájsť ani len vchod do monobloku, napriek tomu, že sme ho obišli dvakrát. Napadlo nám, či sa v objekte vôbec niekto nachádza - elektráreň, podobne ako niekoľko ďalších, je riadená z centrály vo Svartsengi.

Elektráreň Reykjanesvirkjun v najzápadnejšom výbežku polostrova Reykjanes...

...pre istotu jeden celkový záber na tento impozantný objekt

Neďaleko elektrárne Reykjanesvirkjun sa nachádza malá prevádzka na spracovanie rýb.

Už z diaľky nás upútala táto zvláštna konštrukcia a vôbec sme
si nevedeli predstaviť, čo sa pod ňou vlastne schováva ...

...jednoduché rozuzlenie záhady - fascinujúci pohľad na sušiareň rýb zblízka.
Sušenie je jednou z najstarších metód na uchovanie rýb na Islande. Od 13. storočia sa sušené tresky
stali významným exportným artiklom a Islanďanie ich vyvážali do Európy, ale i do Afriky.
Solené ryby tu vo vetre, chránené strieškou pred priamym dažďom, visia niekoľko týždňov
a potom sa dosušujú v elektrických sušiarňach. Sú ozajstnou islandskou delikatesou,
sušia sa tresky, halibuty, makrely, sumce....

Neďaleko elektrárne leží geotermálne pole Gunnuhver s viac, ako sto mofetami. "Takto to musí vyzerať pri pekelnom kotli", napadla mi prvá myšlienka pri pohľade na bublajúce bahenné jazierka. Bolo to už tretie geotermálne pole, na ktorom sme stáli, bolo najmenšie, ale pri tom s najväčšou koncentráciu horúcej hmoty. Pomenovanie Gunnuhver pole dostalo po ženskom duchovi, ktorý tu kdesi údajne prebýva. S neodbytným, pocitom, že nám horí pôda pod nohami, sme sa opatrne vypravili na prieskum. Boli sme tak napätí, že tabuľku so zákazom vstupu na územie sme si všimli až cestou späť. Našťastie, ani dodnes netuším, prečo konkrétne tam zákaz bol daný a čo nám nám jeho porušením hrozilo, ale predstava, že nám gejzír vody či bahna mohol vytrysknúť rovno pod nohami, vo mne i teraz vyvoláva pobavený úsmev. Azda preto, že sa nič podobné nestalo.

Gunnuhver

Juhozápadné pobrežie do Atlantiku prudko padá útesmi Valahnúkur, z ktorých za dobrého počasia býva výhľad na asi 15 km vzdialený skalný ostrov Eldey. Eldey je hniezdiskom a migračným refúgiom kolónie najväčšieho európskeho morského vtáka - suly bielej (Morus bassanus), nazývaného i “kráľ severného Atlantiku“. Rozpätie krídel suly dosahuje dva metre a letová rýchlosť aj 100 km/h. Podľa náučného panelu na Eldey hniezdia i alky tenkozobé (Uria aalge) a albatrosy sťahovavé (Uria lomvia). Nemali sme šťastie uvidieť ostrov, ani suly, koncom apríla na južnom pobreží Reykjanes len málokedy hustá hmla umožňuje viditeľnosť väčšiu než pár desiatok metrov od pobrežia. Aj napriek oparu z oceánu bolo pozorovanie vtáčej kolónie v útesoch spolu s hukotom morského príboja nezabudnuteľným zážitkom.

Eldey - opustený soliter obmývaný vlnami Atlantiku je refúgiom
vtákov na ich migračnej trase

...útesy Valahnúkur...

...fotografia nie vždy dokáže vystihnúť skutočnosť, túto nádhernú "šikmú plochu"

vedúcu k okraju útesu skutočne obrala o všetko čaro...

...i pohľad z útesu do spenených vĺn postráda reálne dramatično ...

...takmer mysteriózne lávové stĺpy zahalené v hustej hmle,
neustále bičované vlnami oceánu....

...kolónia čajok pod útesom. Rada by som bola porozumela ich nekonečnému dialógu...

Prechádzajúc pobrežnou cestou Nesvegúr som uprene sledovala hladinu oceánu. Prípadnou nepozornosťou som mohla prísť o jediný okamih, kedy by sa vo vlnách mohla mihnúť veľryba, ktoré sa v tejto časti Atlantiku údajne zdržujú. Okrem zubatých spenených vĺn som však nezbadala vôbec nič. Počas zastávok som do úmoru skúmala i útesy v snahe zahliadnuť aspoň jedinú alku bielobradú - lundiho, ale pomaly som prestávala veriť, že toto zviera existuje aj v inej podobe, než ako plyšový či moduritový v obchode so suvenírmi. Šťastie sme mali len na mimoriadne hlučné a utárané čajky trojprsté (Rissa tridactyla), ktoré obývajú dutiny v kolmých stenách útesu.

Divoký rozbúrený Atlantik sa dá pozorovať celé hodiny ...

Byť na Reykjanes a neurobiť zastávku pri Stóra Sandvíku, kde sa nachádza jedna z trhlín medzi eurázijskou a severoamerickou litosférickou doskou, by bol neodpustiteľný hriech. Cez trhlinu je na tomto mieste totiž vybudovaný most medzi svetadielmi, ktorým cestu z Európy do Ameriky prekonáte za pás sekúnd.

Miðlina je tektonická ryha medzi severoamerickou a eurázijskou litosférickou doskou...

...ktoré sa v tejto časti Islandu za rok vzdialia o 2 cm...

... a most, ktorým cestu medzi svetadielmi prekonáte za pás sekúnd.

Hvalsnes - kamenný kostolík z roku 1887

V severnom cípe ostrova sa nachádza maják Garðskagi,

ktorý varoval lode pred nebezpečnými útesmi. Napriek tomu na nich
i v minulom storočí stroskotalo niekoľko lodí

Nový maják Garðskagaviti navrhol Axel Axel Sveinssyni a postavený bol v roku 1944

ako náhrada staršieho majáka na hornom obrázku, ktorý bol príliš nízky.

Siva kónická betónová veža je 28,6 metrov vysoká, pôvodný obklad z kremeňa

bol v roku 1986 nahradený cementovou omietkou

Vo východnej časti polostrova Reykjanes sa nachádza národný park Krýsuvíkurberg. Podľa bedejkra a príručky z informačného centra mali i v tunajších pobrežných útesoch hniezdiť alky bielobradé. Tento lajtmotív tiahnúci sa "od Faerských ostrovov cez celý Island" vám môže pripadať už trochu otravný, ale naozaj ma hnala nekonečná túžba vidieť toto zviera na vlastné oči a bola som ochotná skočiť na každú ponúknutú návnadu. Zrátať kilometre, ktoré sme kvôli alke najazdili či prešli po vlastných, by som asi nedokázala. Na každom novom mieste som do terénu vyrážala s novým, skoro obsedantným odhodlaním, že práve teraz to vyjde. Tí, ktorí čítali text o Reykjavíku, už rozuzlenie a miesto, kde sa dajú nájsť s bezpečnou istotou, poznajú, ale toto finále postráda akúkoľvek romantiku. Zato cesta do Krýsuvíkurbergu spĺňala všetky atribúty dobrodružstva.

Vlnami Atlantiku ohryzené južné pobrežie...

...otočka o 180°...

...v detaile...

...nádherná lávová troska...

...a celkom odlišná bytová jednotka čajok. Ale rovnako klebetných

Zdrvujúcim zážitkom, a platí to aj vo fyzickom zmysle slova, bola už samotná komunikácia, ktorá určite nebola stavaná na to, že sa ju niekto pokúsi zdolať na akomkoľvek aute, už vôbec nie na oktávii. Cestou sme stretli dve dievčiny, ktoré svoj nissan radšej odstavili na polceste a šli pešo. Môj muž je však človek zásadový a dôsledný a svoje predsavzatia vždy dovedie do víťazného konca, čo si na ňom nesmierne cením. Akurát sa mi ani dodatočne nepodarilo zistiť, či si parkovanie na samom okraji útesu a že z nás vytrasie dušu, naplánoval už vopred alebo som ho k tomu svojim hlasným odporom dohnala priebežne. Každopádne - oboje sa mu úspešne podarilo. Vystúpiac na útese z auta sa mi podlamovali kolená a motala hlava, ale všetky nepríjemnosti strácali na význame v očakávaní, že práve teraz nastane okamih a tie nešťastné vtáky konečne uvidím. Na útesy som sa hnala ako poľovnícky pes. Prirodzene, ani Krýsuvíkurberg nebol to správne miesto. Moje nekonečné sklamanie poľavilo, až keď som v nízkom poraste zbadala nádherného vtáka, ktorý mi ako modelka zapózoval z každej strany a doma som ho identifikovala ako hvizdáka dlhozobého (Numenius arquata).

Hvizdák dlhozobý (Numenius arquata)

Poslednou geotermálnou oblasťou, ktorú sme počas pobytu mohli preskúmať, bolo údolie Hveragerði, ležiace východne od Reykjavíku pri rovnomennom mestečku. Ráno sme sa zobudili do nevábneho islandského počasia, ale ukázalo sa, že to platí len pre tých, ktorí museli zostať v Reykjavíku. I naše skromné skúsenosti nám dávali nádej, že slnečno môže byť kdekoľvek mimo mesta. Nie je to náhodný jav. Polostrov Reykjanes, na ktorom sa nachádza i Reykjavík, z juhu obmýva teplý Severoatlantický prúd (severná vetva Golfského prúdu) a vznikajúci opar prudko kondenzuje v kontakte so studenými arktickými vetrami zo severu. Následkom kondenzácie sú časté hmly a zrážky v oblasti celého polostrova. Morský prúd však zároveň zmierňuje zimy na celom západnom pobreží Islandu, ktoré sú vďaka nemu miernejšie, než v New Yorku či vo vnútrozemí Európy. Odchodom z Reykjavíku stúpate do vyššej nadmorskej výšky, čím rastie šanca na lepšie počasie.

Pohľad na Hveragerði zo Suðurlandsvegur klesajúcej z kopcov k pobrežiu

Na ceste do Hveragerði, asi 40 km od Reykjavíku, sa nachádza geotermálna elektráreň Hellisheidi, v ktorej sa nám konečne podarilo aspoň čiastočne nazrieť do prevádzky geotermálneho energetického komplexu. Horúca voda tu vyviera z hĺbky 2 tisíc metrov na južnej strane masívu Hengill a jej teplota je 350^o C. Využíva sa na výrobu elektrickej energie i na vykurovanie. Po ochladení sa opätovne injektuje do útrob Zeme. Súčasná výrobná kapacita elektrárne je 303 MW elektrickej energie a 133 MW tepelnej energie.

Impozantný vstup do objektu elektrárne...

...strojné zariadenie geotermálnej elektrárne ...

...podobnú vrtnú hlavicu som už videla v Norsk Oljemuseum v Stavangeri a používali ich
na vrtných plošinách v Severnom i Nórskom mori .
Táto bola použitá na geotermálny vrt pri
Hellisheidi a vystavená je vo vestibule elektrárne...

...technologické objekty v exteriéri elektrárne

Z elektrárne je do Hveragerði už len na skok. Mestečko leží uprostred geotermálnych polí a je známe priekopníckou činnosťou v oblasti využitie geotermálnej vody v skleníkovom záhradníctve. Práve vďaka tunajším prameňom je Island úspešným producentom zeleniny i ovocia pre vlastný trh. I teraz si spomínam na svoju prvú cestu po Islande, keď sme sa podvečer vracali do Reykjavíku a okolo Hveragerði modrastým svetlom do podvečernej tmy žiarilo niekoľko gigantických skleníkov. O pár hodín neskôr sme sa pri večeri, na ktorú sme boli pozvaní, dozvedeli, že drobné zemiaky, ktoré sme si potom na tanier naberali v symbolickom množstve a s takmer posvätnou úctou, boli dopestované práve v týchto skleníkoch.

Na podrobnú prehliadku údolia Hveragerði, ktoré by sa pokojne mohlo nazývať i Diablovou roklinou, sme sa tešili od prvého dňa. Mestečko i údolie ležia prie okružnej ceste Suðurlandsvegur lemujúcej južné pobrežie, okolo sme šli už niekoľko krát, takže sme boli plní očakávania.

Údolie je vidieť z cesty, ktorá z kopca klesá dlhým tiahlym oblúkom. Už z vyhliadky pri ceste v kopcoch upúta množstvo kúdoliacich fumarol. V prvom okamžiku vám napadne, že ste sa ocitli v praveku a pod vami sa sa okolo desiatok ohnísk k sebe tisnú uzimené deti prapredkov. Pozeráte sa však na údolie, v ktorom si trhlinami cestu z útrob zeme našla obrovská energia. V každom otvore do Zeme sa opatrne môžete pokochať iným pohľadom. V niektorých sa varí voda, v iných prebubláva šedé či červené bahno, k všetkým sa však treba správať ako k potenciálnemu nepriateľovi, o ktorého záludnosti nemáte najmenšie tušenie a musíte byť nadmieru opatrní. Okolo výverov sa nachádza rozbahnená pôda a divoko tečúce potoky majú ťažko odhadnuteľnú teplotu. Každopádne príroda v okolí vyvoláva maximálny obdiv a rešpekt. Po dlhom pochode údolím sme sa k autu vrátili zablatení až po uši a trvalo hodnú chvíľu, než sme boli spôsobilí nastúpiť. Našťastie, po menších úpravách v penzióne, sa oblečenie dalo použiť i v nasledujúcich dňoch. Náš pobyt na ostrove sa chýlil ku koncu - doškriabané topánky, otrhané nohavice a pôvodne bielu bundu, som i ja začala pokladať za cenný suvenír.