Hardangervidda

         
 
          V centrálnej časti južného Nórska, v kraji Hordaland, sa na ploche 7 400 km2 rozprestiera najväčšia európska náhorná planina Hardangervidda, jedna z turisticky najpríťažlivejších oblastí Nórska.

Situačná mapa Hardangerviddy

          Vek planiny sa odhaduje na viac ako 400 miliónov rokov, pri čom celá Škandinávia je z geologického hľadiska najstaršou oblasťou Európy. Západná časť polostrova so Škandinávskymi vrchmi vznikla kaledónskym vrásnením na začiatku prvohôr. V druhohorách bola celá platforma zarovnávaná, v treťohorách v dôsledku alpínskeho vrásnenia rozlámaná a jednotlivé kryhy sa zdvihli do rôznych výšok. Reliktom z dôb, kedy bolo pohorie monotónnou platformou sú fjeldy - vrcholové plošiny. Západné svahy Škandinávskych vrchov získali vzhľad plochej hornatiny s prudkými zlomovými svahmi, východné naopak klesajú formou stupňovitých plošín. 

 Fjeldy - zarovnané vrcholové plošiny, ktoré sú reliktom spred alpínskeho vrásnenia, 
keď bola Škandinávia parovinou
        
          V štvrtohorách došlo v dôsledku ochladenia ku komplexnému zaľadneniu polostrova, ktorý sa pod tlakom ľadovca zanoril. S následným otepľovaním pred 10 tisíc rokmi sa ľadový pancier roztopil a zanechal po sebe trogy (ľadovcové doliny) a na západnom pobreží fjordy.











 
 Ukážka typických trogov s tvarom veľkého "U"

 Ľadovec, trog i fjord na jednom mieste - dokonalá didaktická pomôcka

Fjord - v tomto prípade Nærøyfjord - najužší fjord v Nórsku, od roku 2005
zaradený do svetového prírodného dedičstva UNESCO

          Hardangervidda je budovaná prevažne žulovým a bridlicovým podložím, iba v severozápadnej časti sa  objavujú vápenaté sedimenty. Povrch planiny výrazne poznamenalo štvrtohorné zaľadnenie, zvlnená krajina s kopcami i zarezanými ľadovcovými údoliami je posiata množstvom jazier, pretkaná riekami a potokmi, prelínajú sa tu mokrade, vresoviská i rašeliniská.
  
 Ukážka nádhernej brekcie (usadená hornina)

 Severná časť planiny je skutočnou parovinou, nadmorskú výšku prezrádzajú
len ostrovy snehu uprostred júla

 Sledovať cestu  na planine v mokraďovitom teréne, v prípade, že nepostupujete po značkách, 
je nesmierne náročné, ale životne dôležité. 
My sme postupovali za ovcami, čo sa ukázalo byť správnym rozhodnutím.

 Mokraďovitý terén planiny - i na malej ploche sa vyskytovalo niekoľko druhov
machorastov (Bryophytae), lišajníkov(Lichenes) a pečeňoviek (Hepaticofhyta)

 Pohľad na juh s jazerom Vivassvatnet a nádržou Valldalsvatnet v pozadí

           Z geomorfologického hľadiska sa východná a západná časť planiny značne odlišujú. Východné okraje plynule klesajú do nižšej nadmorskej výšky a povrch je pokrytý nízkou vegetáciou, západný okraj tvorí skalnatý terén a mierne zvlnenú planinu s holými zaoblenými vyvýšeninami na okrajoch lemujú príkre zrázy. V hlboko zarezaných ľadovcových údoliach s divokými riekami sa nachádza množstvo vodopádov,  najznámejším je 182 m vysoký Voringføssen.



 







Strmé zlomové zrázy v západnej časti planiny 

Zlomový svah s fjeldami

          Pomerne odlišné sú i klimatické pomery v jednotlivých častiach plošiny. Západná časť je vzhľadom na intenzívnejší vplyv Atlantického oceánu bohatšia na zrážky, východná je mierne kontinentálnejšia.  

          Najvyššou  horou Hardangerviddy je 1721 metrov vysoký Sandfloeggi, ale bezpochyby najpôsobivejším vrcholom pútajúcim pozornosť z každej strany je skalnatý Hårteigen (1690 m), pripomínajúci obrovský klobúk. 

Sandfloeggi

Hårteigen zo severu...

 ...i z juhu...

...ešte zblízka...

...mimoriadny krajinotvorný prvok z každej strany.

Horolezci obľubujú Nupseggu (1674 m) a Solfonn (1674 m n. m.). 

Nupsegga

Zasnežený Solfonn

          Na severe ohraničuje náhornú plošinu  Hardangerjøkulen (1862 m) - šiesty najrozľahlejší nórsky ľadovec s rozlohou 73 km2. Leží mimo územia národného parku v nadväzujúcej chránenej oblasti, ale z diaľky viditeľná vrcholová biela platforma  je neprehliadnuteľná.

 Letecký pohľad na ľadovec

 ...ľadovcový splaz...

 .. takmer zblízka...

...a ešte štipôčka nádherného skorogýča. Ľadovec je vlastne obrovské množstvo vody,
 
 už pod tlakom vlastnej hmotnosti sa roztápa a voda sa postupne spája do...

... vodných tokov, ktoré sa nakoniec ako mohutné vodopády valia zo skál do údolí

Flóra

           Celá náhorná planina sa nachádza nad hranicou lesa. Najkrajšia býva v skorom lete, keď zakvitne záplavou rôznofarebných kvetov. Vegetačný kryt tvorí väčšinou horská arktoalpínska tundra s lišajníkmi, machorastami a nízkymi kríkmi. Vyskytujú sa tu typické druhy vresovísk, rašelinísk a mokradí ako brusnice, zakrpatené brezy či vŕby, vyššie dreviny len zriedka  - v nižších polohách. Nadmorskou výškou podmienené vysokohorské podnebie umožnilo výskyt mnohých arktických rastlín južnejšie, než kdekoľvek inde v Európe. Väčšia druhová rozmanitosť sa rozvinula vo vlhkejšej západnej časti planiny, východná suchšia je pokrytá prevažne trávnatými porastmi.
Najbohatšia flóra na náhornej plošine sa nachádza v širokom vápnitom páse okolo hory  Litlos, kde bolo zaevidovaných viac ako 200 druhov kvitnúcich rastlín. K najcennejším patria druhy z čeľade vstavačovitých (Orchidaceae) päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea var. laponica) a bieloprst belavý (Leucorchis albida). Na celej ploche planiny bolo zmapovaných viac ako 500 druhov vyšších rastlín.

 Sotva sa rozpustí sneh, mláďatká paprade samčej (Dryopteris philix-mas) vyrašia závratnou rýchlosťou...

...aby stihli vyvinúť spóry - potencialne potomstvo nižších rastlín.

Päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea var. laponica)

Bieloprst belavý (Leucorchis albida)

Flox šidlolistý (Phlox subulata)

Veternica hájna arktická (Anemone nemorosa arctica

 Lomikameň ružovitý (Saxifraga rosacea)

 Ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus)
 
 ...zrejúca bobuľka...

 ...ostrov farebných tráv prevažne z čeľade lipnicovitých (Poaceae)  
a šachorovitých (Cyperaceae)
s páperníkom pošvatým (Eriophorum polystachyon)

...a pôsobivý celok.
 
Fauna

           
Hardangervidda je najjužnejšou enklávou viacerých arktických zvierat. Vzhľadom na nedostatok bezpečných prirodzených úkrytov sa tu vyskytuje iba 21 druhov cicavcov, okrem polárnej líšky žiadne šelmy a preto je bezpečným hniezdiskom pre takmer 100 druhov vtákov. Okrem bežných vtáčích druhov tu žije sovica snežná (Bubo scandiacus), orol skalný (Aquila chrysaetos), orliak riečny (Pandion haliaetus), sokol lovecký (Falco rusticolus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus). Hardangervidda je známa i divokými sobími stádami, ktorých stav sa v roku 2008 odhadoval na 8 tisíc jedincov a sú to najjužnejšie žijúce stáda týchto severských zvierat na svete. Soby sa v priebehu roka sťahujú po celej náhornej planine za pastvinami, živia sa hlavne lišajníkmi, ktoré i v zime vyhrabávajú spod snehu. Ani na Hardangervidde sa v mokraďovitých častiach nedá vyhnúť rojom komárov, muchničiek a podobného agresívnemu hmyzu, ktorý dokáže letnú návštevu riadne znepríjemniť.


 V stádach divých sobov na Hardangervidde je asi 8 tisíc zvierat 

 Modrák obyčajný (Luscinia svecica)

 Orliak riečny (Pandion haliaetus)
 
Sokol lovecký (Falco rusticolus)

Škrečok (Mesocricetus)

Sovica snežná (Bubo scandiacus)

Pôtik kapcavý (Aegolius funereus)

 V skutočnosti však stretnete iba všadeprítomné ovečky...

...medzi ktorými bol i jeden čertík.

Osídlenie

          S ústupom ľadovca poslednej doby kamennej pred 9 000 rokmi sa na planinu začali sťahovať ľudia. Osídlenie s najväčšou pravdepodobnosťou súviselo s migráciou sobov a na planine sa zachovali staré chodníky spájajúce západnú a východnú časť Nórska. Súčasné komunikácie planinu obchádzajú a  prístupové cesty končia na úpätí. Na planine sa nenachádzajú žiadne osady okrem niekoľkých turistických chát a refúgií, mestá sú  na úpätí planiny a sú východiskami turistických trás.  

 Z turistického značenie si v Nórsku nerobia ťažkú hlavu, nerobili sme si ju ani my, nakoniec, bolo nám celkom jedno kam ideme, pretože všetko, čo sa dalo vidieť, bolo krásne

 Výzvu na pomoc s výrobou značiek si môj muž vzal k srdcu tak úprimne, akoby mu pri návrate mali vyplatiť honorár...asi ovce, lebo nik iný tam nebol.

         Riečky sa neoplatí zdolávať brodením, sú pomerne hlboké, prudké a studené. Podobných mostíkov nie je veľa, ale vode sa treba s pokorou prispôsobiť

          V roku 1981 bol v centrálnej časti planiny vyhlásený národný park (Hardangervidda nasjonalpark), ktorý zaberá takmer polovicu jej celkovej rozlohy. Park sa rozprestiera na rozmedzí troch nórskych krajov - Buskerud, Telemark a Hordaland. Pre návštevníkov tu fungujú dve centrá: Hardangervidda Natursenter pri Eidfjorde a Hardangervidda Nasjonalparksenter v Tinne. Centrá sú koncipované na prežitkovej báze a veľmi podrobne popisujú ekosystém náhornej planiny. Návštevník sa zoznámi s prírodnými zaujímavosťami planiny a jej bezprostredného okolia,  históriou a spôsobom života miestnych obyvateľov a dôsledne zmapovanými antropogénnymi prvkami regiónu. 

 Refúgium cestou na Litlos pripomína obydlie Flinstonovcov


Geilo

          V severozápadnej časti kraja Buskerud sa nachádza jedno z najstarších turistických centier planiny - mestečko Geilo. Prispatá dedinka na úpätí Hardangerviddy sa zmenila na významné lyžiarske stredisko už v roku 1935, kedy sa tu konali prvé preteky v zjazde. Vďaka malým výškovým rozdielom je ideálnym miestom pre bežkovanie a blízkosť impozantného 1933 metrov vysokého masívu Hallingskarvet ho robí pre horskú turistiku atraktívnym i v lete.

Hallingskarvet


 Geilo - mestečko v zovretí hôr


Finse

           Finse sa nachádza na severnom okraji Hardangerského ľadovca v kraji Hordaland. Nevedie sem iná cesta, než železnica, ktorá spája Bergen s Oslom a s nadmorskou výškou 1222 metrov je najvyššie položenou stanicou v Nórsku. Finse vzniklo v roku 1901 a už v roku 1914 tu bolo otvorený prvý zimný štadión. Skutočný zlatý vek mestečko zažilo v 60-tych rokoch, kedy sa tu koncentroval turistický ruch zimnej i letnej sezóny, keďže je východiskom pre výstup na Hardangerjøkkulen. Nachádza sa tu Múzeum železnice a pamätník pripomínajúci tragickú výpravu škótskeho polárneho bádateľa Roberta Falcon Scotta, ktorý sa vo Finse pripravoval na dobytie južného pólu (prvenstvo patrí Nórovi Amundsenovi). V marci 1979 tu Irvin Kerschner  natočil scény do druhej epizódy série Star Wars -  Impérium vracia úder. 

 Od smerovníka je skutočne bohatý výber možností, ktorým smerom sa vydať

 Zima vo Finse...
...i keď vo Finse je zima asi vždy.

 Jediný prístup do Finse je po železnici, stanica trochu pripomína tie, 
ktoré poznáme z filmov o divokom západe

 Finse v lete

Eidfjord

          Rázovitým mestečkom na SZ úpätí planiny je Eidfjord nachádzajúci sa na konci úzkeho rovnomenného fjordu. Je jednou zo vstupných brán na Hardangerviddu. V miestnom  informačnom stredisku  Natursenter v Øvre Eidfjorde získate širokospektrálne poznatky o planine i jej okolí. 

 Situačná mapa Eidfjordu a okolia

Natursenter v Øvre Eidfjorde

 Románsky kostolík v Eidfjorde

           V samotnom Eidfjorde sa nachádza románsky kostolík z roku 1309 a v jeho okolí niekoľko ďalších zaujímavostí. Asi najatraktívnejšou je vodopád Vøringfossen, na ktorý sa dá pozrieť z viacerých miest - od hotela Fossli, priamo z kaňonu Måbodalen, kam z výšky 182 metrov padá či zo starej cesty nad kaňonom, po ktorej jazdí turistický “trolí vláčik“ Nad údolím je často vidieť dúhu, ktorá z triešte vodných kvapiek počas slnečného dňa vzniká. Súčasná moderná komunikácia je vedená sériou špirálovitých tunelov, ktoré prekonávajú prevýšenie takmer 200 metrov.


Vodopád i Måbodalen od hotela Fossli


Vodopád Voringføssen padá z výšky 182 metrov, vidieť sa dá od hotela Fossli, 
alebo priamo z kaňonu Måbodalen


Stará cesta údolím 

Trolltrain - vyhliadkový vlak údolím Måbodalen

 Dúha nad Voringføssenom

          Množstvo vody vo vodopáde je regulované, slúži ako zdroj pre hydroelektráreň Simakraftverk, jednej z najväčších vodných elektrární na svete, do ktorej sú organizované prehliadky. Za elektrárňou, ktorá nijako nenarušuje vzhľad krajiny, pretože je situovaná v útrobách skaly, v 700 metrov dlhom tuneli, sa v údolí Simadalen dostanete na starú farmu Kjeåsen, ktorá je ukážkou historických fariem v Nórsku. Podľa poverčivých Nórov, ja som tiež neuveriteľne poverčivá, prebývajú na farme trolli, morské panny, víly a iné rozprávkové bytosti. V skutočnosti sme tam stretli iba rodinu, ktorá ju v súčasnosti obhospodaruje. Na farmu vedie úzka cesta, ktorá má stanovené prísne prevádzkové pravidlá - každých 30 minút idú autá striedavo hore i dolu. Eidfjord je cieľom i pre výletné lode - na jednej zo svojich prvých plavieb tu bola i Quin Mary II.

Simakraftverk, podobne ako väčšina nórskych hydrocentrál, je situovaná v hĺbke horského
masívu, aby nenarušovala charakter krajiny
Hrádza nádrže Sima

Farma Kjeåsen je ukážkou historických fariem v Nórsku, nachádza sa vo výške 780 metrov nad fjordom, jediná prístupová cesta vedie po úzkej ceste a tunelom a prevádzka je riadená 
- v celú hodinu idú autá hore, v polhodinu dole. Omyl či úmysel by mohol skončiť katastrofou

 Na priedomí - dalo by sa povedať...

... a na návšteve.

 Políčko so zemiakmi vysoko nad fjordom

Malebná stavbička, stodola alebo pivnica

V Eidfjorde kotvila i Quin Mary II.


Odda 

          Pri Odde, pod malým ľadovcom Folgefonna, sa nachádza jedna z najpozoruhodnejších technických pamiatok v Nórsku - hydroelektráreň a priemyslové múzeum (Norsk Vasskarft og Industristadmuseum) Tyssedal. Elektráreň nechal postaviť v roku 1906 priemyselník Sam Eyde a za obeť jej padol vodopád Tyssefossen, vody ktorého boli spútané niekoľkými priehradami. Elektráreň, ktorá svojho času produkovala 10% nórskej spotreby energie, bola nie len technologickým unikátom, ale i pozoruhodným architektonickým počinom. Autormi projektu budovy boli architekti Thorvald Astrup a Victor Nordan. Inšpiráciu čerpali  v talianskej architektúre a výsledkom bola priemyselná budova mimoriadnej estetickej hodnoty. Elektráreň Tyssedal spolu s vysokými pecami v Odde a elektrárňou v Rjukane bol v roku 2009 zapísaný do zoznamu pamiatok svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

 Schematický nákres vodného diela Tyssedal

 Budova elektrárne je architektonickým skvostom

Generátorová hala

 Hala s Peltonovými turbínami

Røldal 
           V zovretí mohutných hôr sa na južnom úpätí planiny nachádza mestečko Røldal. Je významnou dopravnou križovatkou ciest dvoch hlavných ťahov a lyžiarskym strediskom s najdlhšou sezónou. Nachádza sa tu jeden z najstarších drevených stĺpových kostolíkov z 13. storočia a napriek tomu, že bol výrazne prestavaný, je známym pútnickým miestom. 21. marca 1958 bol poslednou obcou v Nórsku, ktorá bola  elektrifikovaná.  

Drevený kostol v Røldali

 Chór

 Oltár s krstiteľnicou

 Krucifix, ktorý vraj má schopnosť uzdravovať. 
V deň letného slnovratu  drevo zvlhne životodarnou rosou, ktorá je nositeľkou zázraku.
Røldal je tak po Nidarose druhým pútnickým miestom v Nórsku

Pohľad na Skisenter  v Røldali a na južný portál 4673 metrov dlhého Røldalstunnela
na ceste č.13 do Oddy


Rjukan

          Rjukan je jedinečné mesto v údolí rieky Måny medzi majestátnym Gauspatoppenom a JV svahmi Hardangerviddy, ktoré vzniklo pri hydroelektrárni Vemork a továrni na syntetické hnojivá. Z Rjukanu vedie na planinu lanová dráha Krossobanen a nad mestom sa nachádza lyžiarske stredisko Gaustablikk.

Letecký pohľad na Gaustablikk

...v zime..

..a ešte Gaustatoppen.

Haukeliseter

          Haukeliseter je najjužnejím bodom Hardangerviddy, je východiskom viacerých turistických trás a lyžiarských stredísk. Nachádza sa tu informačné centrum, ubytovacie kapacity, obchod a rýchle občerstvenie.
 
Situačná mapa 

 Turistické centrum Haukeliseter

 Ubytovacie chaty v Haukeliseteri

 Haukelifjell

 Pohoda reštaurácie v Haukeliseter

Umeleckým suvenírom v obchode bolo treba odolávať riadnym sedliackym rozumom.
Cena malej postavičky bola 900,- NOK.
Veľkej s bábätkom na rukách som sa radšej ani nepýtala.

 ....a teraz si vyberte, ktorým smerom by ste sa vydali...

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prírodné zaujímavosti Dánska

Vianoce v Dánsku

Dánske mosty