Bygdøy



            Obrovským lákadlom pri návšteve Osla je prehliadka Bygdøyu - Ostrova múzeí, ktorý je v skutočnosti polostrovom. Od Snarøye, susedného polostrova, kde sme bývali, to bolo sotva 5 minút cesty autom, čo bolo obrovskou výhodou. Okrem iného  aj  preto, že až v aute som si uvedomila, že som zabudla vziať fotoaparát. Došli sme teda na Bygdøy, na prvom kruhovom objazde sme sa otočili, aby som si svoje najdôveryhodnejšie  oko vzala. Škoda, že zatiaľ ešte nik nevymyslel fotoaparát, ktorý by sám naskakoval do vrecka, pribalil si rezervný (nabitý) akumulátor a skontroloval si, či má vloženú pamäťovú kartu. Po skúsenostiach s vlastnou zábudlivosťou by som si  zaň skutočne rada priplatila.


Situačná mapka Bygdøyu

            Na prehliadku Bygdøyu sme mali jeden deň. Múzeí je tam niekoľko, nevyhnutné bolo pripraviť dôkladný itinerár a jednotlivé presuny dobre naplánovať. Začali sme vo východnom cípe, kde sa vedľa seba nachádzajú expozície Fram a Kon-Tiki a ich návštevou sme sa chystali “vehiklom času“ presunúť do detstva, keď sme obaja komplexne nasávali dostupnú literatúru o svojich hrdinoch -  Amundsenovi a Thorovi Heyerdalovi.

Fram

            Expozícia Fram je inštalovaná v impozantnej stavbe harmonicky zakomponovanej do prírodného prostredia na pobreží a je len akýmsi prirodzeným zastrešením lode. Trojsťažňový škuner Fram bol postavený v roku 1893 a bol absolútne jedinečným technickým výtvorom lodenice v nórskom Larviku. Na objednávku  a podľa predstáv nórskeho polárneho bádateľa Fridtjofa Nansena ho skonštruoval nórsky staviteľ lodí škótskeho pôvodu Colin Archer, ktorý sa zameriaval na stavbu lodí pre polárne výpravy.

 Múzeum Fram je jedinečne zakomponované do prírodného prostredia

 Je ťažko uveriteľné, že presne táto loď niekoľkokrát absolvovala 
cestu naprieč Arktídou i k brehom Antarktídy...

... o konštrukčnom princípe Framu pochybovalo mnoho skúsených polárnych bádateľov
 a mladý Nansen býval často terčom posmechu. O jeho správnosti, stojac na palube lode, 
ktorá neprezrádza nič o možnostiach podpalubia, dnes nik ani neuvažuje

 ...odevy polárnikov na začiatku 20. storočia boli, po vzore oblečenia Inuitov, 
vyrábané hlavne z kožušiny...

...piecka - pozoruhodná je hlavne mriežka, ktorá zabraňovala pádu riadu z platne,
rovnaké zabezpečenie mali i jedálenské stoly...

...Fram bol vybavený smaltovaným riadom s vlastnou značkou - i ten bol vyrobený
na priamu Nansenovu objednávku...

 ...lekárske inštrumenty - na Frame bolo najčastejšie treba
ošetrovať omrzliny a následné gangrény...

 ...i na lodi postavenej pre polárne výpravy bola dôležitá spoločenská miestnosť...

...bežky zo začiatku 20. storočia...

            Konštrukčná originalita Framu spočívala v špecifickom oblom tvare trupu, ktorý mal zaistiť, že loď mohla bez poškodenia vmrznúť do ľadu. Vďaka tvaru trupu vystúpila až na vrchol, čím sa minimalizovala plocha, na ktorú tlak ľadu pôsobil. V kombinácii s dubovým drevom bola prakticky nezničiteľná a usadená na ľadovom pancieri, ako súčasť ľadovej kryhy, mohla driftovať.  Nansen Fram použil na expedíciu do Arktídy v rokoch 1893-95. O Frame pochybovalo mnoho skúsených polárnych bádateľov a mladý Nansen bol často terčom posmechu, zvlášť v britských kruhoch, dnes je jasné, že sa nemýlil a jeho konštrukčný princíp bol správny.

 Fridtjof Nansen (1861 - 1930)

            Fridtjof Nansen a Roald Amundsen, obaja svetoví velikáni polárnych expedícií, žili v rovnakom čase, i keď Amundsen bol mladší. Jeho detským snom bolo stať sa polárnikom a k jeho odhodlaniu prispeli i Nansenove úspechy. Prvé skúsenosti získal ako poddôstojník na lodi Belgica pod velením baróna von Gerlacheho. Prvou samostatnou cestou bolo zdolanie viac ako 300 ročnej výzvy moreplavcov - Severozápadnej cesty. O existencii spojenia medzi Európou a Amerikou v Severnom ľadovom oceáne sa vedelo už dlho, celú ju však ešte nik nepreplával. Amundsenovi sa to podarilo na lodi Gjøa, ktorá bola vybavená plachtami i motorom. Okrem toho expedícia zhromaždila veľké množstvo vedeckých údajov týkajúcich sa magnetizmu Zeme i o presnej polohe magnetického severného pólu. Veľký význam mali i etnografické pozorovania Inuitov žijúcich v oblasti Severozápadnej cesty.


Mapa Nansenovej cesty k severnému pólu (v tom čase ešte nebolo známe,
či leží na pevnine alebo je pod ním oceán)  v rokoch 1893-95 tak, ako si ju naplánoval. 
 Jeho predstavou bolo nechať loď v ústí rieky Leny vmrznúť do ľadovej kryhy
a ako jej súčasť driftovať k severnému pólu. Po roku monotónneho života na lodi 
Fram nepresiahol 85ostupňov s.z.š. a tak sa Nansen spolu s Hjalmarom Johansenom
vydali k pólu na lyžiach. Zima ich zastihla na 86°14's.z.š., kde museli vybudovať 
 núdzový bivak a zimu prečkať. Na spiatočnej ceste ich zachránila britská výprava 
Jackson-Harmsworth  do Zeme Františka Jozefa, ktorú viedol britský polárnik
Frederick Georg Jackson a vysadila ich v severonórskom meste Vardø. Tu ich o pár dní
náhodou našla posádka  Framu, ktorý v zovretí ľadových krýh prežil plné tri zimy

 Roald Amundsen (1872 - 1928)

  Loď Gjøa, s ktorou Amundsen ako prvý zdolal severozápadnú cestu,  
sa nachádza pred múzeom Fram...

   ...obelisk pripomínajúci prvý Amundsenov úspech

  Trasa Gjøe z Christianie (Oslo) okolo Grónska, pobrežia Severnej Ameriky 
na Aljašku.Gjøa vyplávala v roku 1902 a k Aljaške dorazila v auguste roku 1905.
 Amundsen šiel 500 míľ na lyžiach do Eagle, aby telegrafoval správu o úspechu expedície
do Nórska. Späť sa vrátil v marci, ale loď mohla vyplávať až v júli. 
V zemetrasením spustošenom San Francisku zakotvili 19. októbra 1906. 

            Cieľom polárnych bádateľov na začiatku 20. storočia bolo dobytie severného pólu. Amundsen si na cestu k pólu od Nansena požičal loď Fram. Prípravy boli v plnom prúde, keď svet obehla správa o jeho dobytí Frederickom Cookom a Robertom Pearym. Amundsen sa kvôli ceste do Arktídy značne zadĺžil, a tak nevidel inú možnosť, než obrátiť pozornosť k druhej nedosiahnutej méte - k južnému pólu, ku ktorému už smerovala výprava Angličana Roberta Falkona Scotta. Z Madeiry Scottovi odoslal telegram, v ktorom ho informoval o svojich plánoch, čím odštartoval dramatické preteky o prvenstvo s tragickým koncom. O oboch výpravách bolo publikovaného množstvo materiálu a natočených bolo i niekoľko filmov, ani ja som neodolala pokušeniu stručne ich porovnať. 

  Mapa Amundsenovej i Scottovej cesty k južnému pólu - Amundsen postupoval 
z Bay Whaley, Scott z úžiny McMurdo

  Robert Falcon Scott (1868-1912)

 Scottova manželka Kathleen a syn Peter, ktorého nikdy nevidel

            Scott s loďou Terra Nova zakotvil v zátoke McMurdo, keďže pokladal za výhodu postupovať cestou, ktorú rok predtým vytýčil jeho krajan Shackleton pri neúspešnej ceste k pólu. Bolo to len ďalšie zlé rozhodnutie, ktorých pri príprave cesty urobil niekoľko. Azda najfatálnejším omylom bol spôsob dopravy na pól, keď zopakoval chybu z prvej výpravy z roku 1902 a použil poníky a neoverené motorové sane. Sane zlyhali takmer na začiatku cesty. Poníky, ktoré okrem iného ťahali i kvantum sena pre vlastnú potrebu, sa hlboko zabárali do snehu a v nízkych teplotách sa im z potu na tele vytváral ľadový pancier.  Od vyčerpania postupne podochli alebo museli byť utratené a náklad museli ťahať samotní polárnici. Scottova výprava sa orientovala i na široký vedecký výskum a priniesla množstvo výsledkov v oblasti meteorológie, glaciológie, geológie, kartografie a embryológie, rozsiahla príprava vedeckej časti expedície však šla na úkor samotnej cesty na pól, čo nakoniec vyústilo do tragického konca piatich polárnikov, ktorí na pokraji života a psychického vyčerpania 16.januára 1912 síce dobyli južný pól, ale bolo to viac, než mesiac po Nóroch a na spiatočnej ceste zahynuli.

 Robert Falcon Scott, Edward Wilson, Henry Bowers, Lawrence Oates a Edgar Evans
na fotografii urobenej pred cestou na južný pól

 

...a posledná fotografia urobená na južnom póle pri stane s nórskou vlajkou,  
ktorý tu zanechala Amundsenova víťazná výprava. Fotoaparát a Scottov denník,
ktorý písal do poslednej chvíle života, boli nájdené pri jeho tele.
Piati totálne vyčerpaní muži zahynuli na spiatočnej ceste do základného tábora,
asi 18 km od skladu s potravinami a palivom

            Amundsen cestu do Antarktídy a dobytie pólu naplánoval veľmi dôsledne. Základný tábor vybudoval v Bay of Whales (Zátoka veľrýb), bližšie k pólu, i keď postupoval neznámym terénom a prekonať museli strmé svahy Pohoria kráľovnej Maud. Na dopravu v zľadovatenom teréne použil osvedčené psie záprahy, spolu 116 zdatných ťahúňov. Psy postupne, tak ako im odchádzali sily, zabíjali a použili ako potravu pre ostatné zvieratá. Na trase k pólu vybudovali 3 tábory so zásobami potravín. Cestu zvládli za necelé dva mesiace, 14.decembra 1911, ako prví ľudia na planéte, dobyli južný pól a do základného tábora Framheim sa vrátili už 25.januára 1912.

 Posádka Framu na Madeire - Amundsen uprostred...

 Fram

 Amundsenovi muži vo Framheime - v Bay of Whales (Zátoka veľrýb)

 Framheim

 14. decembra 1911 päťčlenný tím v zložení Olav Bjaaland, Helmer Hanssen, 
Sverre Hassel, Oscar Wisting a Roald Amundsen vztýčil na najjužnejšom mieste
zemegule nórsku vlajku - o 35 dní skôr, než na pól dorazili  Scottovi muži  

            Zdolaním južného pólu stratil 40 ročný Amundsen poslednú motiváciu v oblasti polárnych objavov a zameral svoju pozornosť na rozvoj letectva a využitie lietadiel na prieskum Arktídy. V roku 1925 podnikol výpravu hydroplánmi Dornier N24 a N25, ktorú financoval Američan Lincoln Ellsworth. O rok neskôr, spolu s Ellsworthom a Umbertom Nobilem, podnikol expedíciu vzducholoďou Norge zo Svalbardu cez severný pól na Aljašku, čím opäť zmapovali neznáme územie na mape sveta. 

 Hydroplán Dornier N25 na skúšobnom lete v Oslofjorde...

 .. hydroroplánmi Dornier N24 a N25  podnikol Amundsen prieskumnú výpravu 
do Arktídy, financoval ju Američan Lincoln Ellsworth. 

 Amundsen, Ellsworth a Nobile  preleteli vzducholoďou Norge zo Svalbardu 
cez severný pól a pristáli na Aljaške

            V roku 1928 uskutočnil generál Umberto Nobile, podporovaný vládou Benita Mussoliniho,  vzducholoďou Italia cestu na Severný pól. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa  mu na póle podarilo pristáť, ale pri návrate domov sa dostali do búrky a Italia stroskotala. Časť posádky, vrátane Nobileho, sa zachránila na ľadovej kryhe (jedným zo stroskotancov bol i český fyzik František Běhounek). Do pátrania po stroskotancoch sa zapojil aj Amundsen, ktorého lietadlo sa v Severnom ľadovom oceáne zrútilo a on zahynul. Jeho telo sa nikdy nenašlo, oceán vyplavil len časti lietadla a Nobileho výpravu zachránil ruský ľadoborec Krasin.

Generál Umberto Nobile

 Vzducholoď Italia kvôli nepriaznivému počasiu  pri návrate zo severného pólu 
23. mája 1928stroskotala na ľadovej kryhe asi 100 km severne od ostrova 
 Severovýchodná zem. Zo 16 členov posádky prežilo haváriu 9 mužov,na ich záchranu
bola zorganizovaná rozsiahla medzinárodná akcia. Stan stroskotancov prvý zbadal
švédsky letec Einar Lundborg, ktorý na kryhe pristál a podľa pokynov talianskej strany 
ako prvého zachránil zraneného Nobileho, za čo ho neskôr verejná mienka odsúdila.
Pri pokuse o druhé pristátie Lundborg havaroval.

 18. júna sa o záchranu svojho priateľa, bývalého spoločníka a rivala pokúsil i Amundsen
na lietadle Latham, lietadlo však stroskotalo. Amundsenovo telo sa nikdy  nenašlo,
more neďaleko Svalbardu vyplavilo len zvyšky lietadla 

 Zvyšok stroskotanej posádky bol zachránený 12. júla ruským ľadoborcom Krasin...

 ...Krasin na dobovej ilustrácii... 

 O udalostiach okolo záchrany stroskotancov natočil režisér Michail Kalatozov film
Červený stan s hviezdnym obsadením - Amundsena stvárnil Sean Conery,  
Umberta Nobileho Peter Finch  a pilota Lundberga Hardy Krüger .
Hudbu pre film skomponoval legendárny Ennio Morricone 





















Dve vydania knihy Trosečníci polárního moře z pera českého fyzika Františka Běhounka,popisujúceho zážitky z Nobileho výpravy.  Běhounka zachránil ľadoborec Krasin 

Epilóg :

            Ako prvý sa za pokoriteľa severného pólu označil Frederick Cook. Tvrdil, že k pólu dorazil 21. apríla 1908. Tento fakt  vo svojej knihe "Cook & Peary: The Polar Controversy" spochybnil americký novinár Robert M. Bryce, podľa ktorého v jeho denníku bolo veľa protichodných tvrdení, najzávažnejším je fakt, že Cookova výprava nedisponovala hĺbkomerom, ktorý bol jediným spoľahlivým nástrojom pri lokalizovaní severného pólu, ktorý sa nachádza na driftujúcom ľade. Bryceho názor podporil i Michael Robinson z Hartfordskej univerzity.

 Frederick Cook
- jeho výprava nedisponovala hĺbkomerom, ktorý
bol najspoľahlivejším prístrojom pre určenie polohy severného pólu

            V roku 1909 i Robert Peary tvrdil, že dosiahol severný pól, samozrejme tiež ako prvý. Správa spôsobila zmenu  Amundsenovho plánu a vyústila do tragických pretekov medzi dvoma vynikajúcimi mužmi, ktoré sa Scottovi stali osudnými. Bryce na základe záznamov  v denníku spochybnil i Pearyho prvenstvo, rýchlosť postupu výpravy bola nezlučiteľná s Pearyho zdravotným stavom - väčšinu prstov na nohách mal odumretých po rozsiahlych omrzlinách. Peary síce hĺbkomer mal, ale ten fungoval len do hĺbky 400 metrov. Jeho dôkazy spochybnil i Kongres USA. Najzávažnejším faktom však je, že Cook ani Peary nevedeli pomocou uhlomeru vypočítať geografickú polohu.

Robert Peary
- Bryce poukázal na časové nezrovnalosti v jeho denníku a vzhľadom na omrzliny,
ktorými trpel, nemohla expedícia napredovať popísaným tempom 

 
Karikatúra uverejnená vo francúzskom "Le Petit Journal" zobrazuje boj krajanov
Roberta Pearyho a Frederika Cooka o prvenstvo dobytia severného pólu. 
Zlatým klincom sú tučniaky v Arktíde, ktoré túto bitku pozorujú.

Robert M. Bryce na 1133 stranách vyvracia Cookove a Pearyho tvrdenia
o dobytí pólu. Pre úplnosť treba dodať, že knihy s podobným obsahom
sa objavujú aspoň raz za 10 rokov  

            Tretí Američan - Richard Byrd, sa rovnako za prvého označil v roku 1926, keď tvrdil, že pól preletel. Denník, ktorý v roku 1996 sprístupnili v americkom štáte Ohio pre odbornú verejnosť tiež  naznačuje, že mal problém s výpočtom polohy a pól pravdepodobne minul. Byrd, podobne ako jeho krajania, klamal.

 Richard Byrd sa rovnako za prvého označil v roku 1926, keď tvrdil, 
že pól preletel, ale v jeho denníkoch Bryce a Robinson poukázali na nezrovnalosti.
Na fotografii s kopilotom Floydom Benettom

Lietadlo Josephine Ford, ktorým Byrd letel do Arktídy a údajne i ponad severný pól


            V roku 1926 so vzducholoďou Norge nad severným pólom preleteli, a mali to zmerané a zdokumentované, Roald Amundsen, Lincoln Ellsworth a Umbero Nobile. Podľa Roberta Bryce a Michaela Robinsona patrí prvenstvo dobytia severného pólu práve trojici dobrodruhov, hoci o tom vôbec nevedeli a o prvenstvo ani neusilovali. 

 Roald Amundsen a Lincoln Ellsworth 

Mapa najvýznamnejších Amundsenových objavných ciest v polárnych oblastiach 

            Expzícia “Fram“ dokumentuje i ďalšie významné nórske expedície do polárnych oblastí, na ktorých sa podieľal  Fridtjof Nansen a mapovanie Severného ľadového oceánu, ku ktorému prispel kapitán Otto Sverdrup. 

Kon - Tiki

            Múzeum Kon - Tiki je venované životu a dielu Thora Heyerdahla, nórskeho zoológa, geografa, etnológa, ekológa, dobrodruha a aktivistu za ľudské práva. Hayerdahl sa narodil   v roku 1914 v Larviku. Zúčastnil sa vedeckých expedícií na ostrov Fatu-Hiva v Marquézach, Galapágy, Veľkonočné ostrovy, do Egypta, Mezopotámie, Maledivy, Peru a mnohých ďalších. Počas života získal niekoľko čestných doktorátov od univerzít po celom svete, vysoké štátne vyznamenanie Nórsky kráľovský kríž sv. Olafa. Angažoval sa v OSN a podporoval aktivity za ľudské práva a zbližovanie ľudstva. Zomrel v roku 2002.

Múzeum Kon -Tiki na Bygdøyi
 
            Heyerdahl bol zástancom difuzionistických teórií o pôvode civilizácií, ktoré  vysvetľujú vznik ľudských civilizácií prienikom (difúziou) ľudí z iného kultúrneho okruhu. Snažil sa dokázať, že mnohé civilizácie vznikli príchodom skupiny ľudí, ktorí priniesli svoje znalosti  z inej lokality. Aplikoval to konkrétne na pomeroch Južnej a Strednej Ameriky, kde podľa neho v ranom štádiu histórie kultúrny národ bielych mužov scivilizoval tamojšie primitívne kmene. Táto vyspelá kultúra sa ďalej rozšírila do Tichomoria, postavila sochy na Veľkonočných ostrovoch a pyramídy na Tahiti a Samoi. Heyerdahl predpokladal, že tajomná rasa “bielych bradatých“ mužov mohla prísť cez Atlantik zo Stredomoria alebo Egypta. 

Thor Heyerdahl (1914-2002)
- nórsky aktivista za ľudské práva a zbližovanie ľudstva

            Aby vyvrátil tvrdenia oponentov, že staroveké národy nemohli mať dopravné prostriedky na tak náročné presuny, rozhodol sa konštruovať plavidlá podľa dobových opisov a sám znovu uskutočnil tieto plavby.

 Petroglyf na Fatu - Hiva, kam podnikol svoju prvú cestu v roku 1937,
cieľom ktorej bol  pokus o návrat do praveku. V podstate to bola svadobná cesta 
s prvou manželkou Liv Coucheron-Torp, s ktorou krátko po obrade odišli do Polynézie, 
aby spolu žili  v jaskyni ako Adam a Eva - v jaskyni a z darov prírody

 Thor Heyerdahl s manželkou Liv Coucheron-Torp

            Prvou Heyerdahlovou expedíciou bola plavba z Peru k ostrovom Polynézie na plti Kon-Tiki (1947) vyrobenej z balzových kmeňov, čím chcel dokázať možnosť osídlenia Polynézie z Južnej Ameriky. Napriek nedôvere sa výprave podarilo za 101 dní prekonať asi 6 800 km a plť dosiahla ostrovy Polynézie. Neskôr ju viackrát zopakovali rôzni cestovatelia, čím dokázali, že v Heyerdahlovom prípade nešlo o náhodu. 

Plavba Kon-Tiki v roku 1947 z Peru do Polynézie - k atolu Raroia

Plť Kon - Tiki bola vyrobená z balzového dreva.
Jej šesťčlenná posádka trasu 6880 km z peruánskeho prístavu Calao na Raroi 
preplávala za 101 dní. Plť bola vyrobená z deviatich balzových kmeňov,
bez jediného klinca či akéhokoľvek kovu. Podľa starej peruánskej rytiny z 18. storočia 
zviazali kmene konopným lanom a z bambusu postavili chatrč - kajutu.

Posádku  Kon - Tiki tvorilo 6 mužov

Sem kdesi patrí na časovej osi Heyerdahlovho života fotografia jeho druhej manželky 
Yvonne Dedekam-Simonsen,  s ktorou sa oženil v roku 1949 a celkom odcudzení
ustavičnou vzdialenosťou i názormi sa rozviedli v roku 1969

 V rokoch 1955-56 podnikol cestu po súostroví Rapa Nui (Veľkonočné ostrovy)
aby sa pokúsil vysvetliť pôvod tajomných moai (sochy)

 Táto 10 metrov vysoká hlava je jedinou sochou na ostrovoch, ktorá stojí osamote.
Tajomstvo má prosté vysvetlenie - sochu s pomocou ostrovanov vztýčil
samotný Heyerdahl - 12 ľuďom to trvalo 18 dní

 Moai na ostrove Rano Raraku

 Týchto sedem moai na Ahu Akivi sú ako jediní otočení tvárou k oceánu
 
            Druhou významnou expedíciou bola Ra (1969 - 1970), ktorej cieľom bolo dokázať, že egyptské šachorové člny boli schopné dostať sa cez Atlantický oceán a vyvrátiť tvrdenie Papyrusového inštitútu v Egypte, že papyrusová trstina po dvojtýždňovej plavbe zhnije a rozpadne sa. Úspešná bola až výprava Ra II, ktorá za 57 dní prekonala 6 100 km z Maroka na Barbados. 

Trasy expedícií  RA I i RA II,  ktoré viedli z marockého prístavu Safi na Barbados. 
Expedície sa uskutočnili v rokoch 1969-70. Cesta trvala približne dva mesiace. 
Pätnásť metrový RA I sa dostal do búrky a posádka ho pred potopením musela opustiť. 
O niekoľko mesiacov dokončili o niečo menší RA II a čln za dva mesiace preplával 
6000 km a dorazil k brehom Barbadosu. Dokázal tým, že obyvatelia z Egypta 
mohli na papyrusových lodiach priviezť svoju kultúru do Strednej Ameriky.

 RAII v múzeu Kon - Tiki. Ra v jazyku starých Egypťanov označoval boha Slnka

            Loď Tigris bola zostrojená podľa starých mezopotámskych opisov a na päťmesačnej plavbe v roku 1978 prekonala trasu od sútoku Eufratu a Tigrisu cez Perzský záliv a Indický oceán, pokračovala do údolia rieky Indus v Pakistane, odtiaľ späť cez Indický oceán do Afriky, kde skončila plavbu v Džibutsku.

Trasa plte Tigris od sútoku Tigrisu a Eufratu do Perzského zálivu
a cez Indický oceán do Džibutska 

 Maketa plte Tigris v múzeu v Güímare na ostrove Tenerife, kde Heyerdahl 
od roku 1991žil so svojou treťou manželkou Jacqueline Beer...

...ktorú spoznal vo veku 70 rokov. 

          V jeho živote existovala ešte jedna žena - tajomná Talianka Lilliana, ktorá bola jeho partnerkou viac, ako 20 rokov, ale v pozostalosti sa nenašla žiadna  jej fotografia. Napriek tomu sprevádzala Heyerdahla, na rozdiel od ostatných žien, na jeho cestách a jej skvelé kulinárske schopnosti mal možnosť okúsiť i kontroverzný Fidel Castro pri Heyerdahlovej návšteve Kuby.

 ...a skutočná plť Tigris zakotvená v prístave v Džibuti

            Vedecký prínos výprav bol obrovský. Heyerdahl zmapoval oceánske prúdy, popísal morský život, objavil nové druhy živočíchov a opísal zvyky zvierat, ktoré sprevádzali plť. 

Zdá sa, že balzový čln neohrozil ani žralok

            Odporcovia difuzionizmu tvrdia, že Thor Heyerdahl hlásal nadradenosť jednej rasy nad inou. Heyerdahl však pri expedícii Ra zhromaždil posádku z celého sveta, nazýval ju “sedem mužov siedmich národností“, aby dokázal, že ľudia rozličných národov dokážu spolupracovať aj v ťažkých podmienkach, pri čom rasa či farba kože nezohráva žiadnu rolu. Bol zanieteným podporovateľom OSN a členom viacerých organizácií presadzujúcich medzinárodnú spoluprácu a zbližovanie ľudstva (jeho kniha Kon-Tiki bola vydaná najprv  v esperante). Papyrusový čln plávajúci po mori v moci živlov považoval za mikrosvet, na ktorom dokázal, že ľudia vedia spolupracovať “v mieri, bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, farbu pleti a politické zmýšľanie, pokiaľ vidia, že je nevyhnutné pracovať a bojovať za spoločnú vec.“

Odkaz Thora Heyerdala:

            Thor Heyerdahl je cenným argumentom proti tým, ktorí vyhlasujú, že hovoriť o bielych zakladateľoch civilizácií je rasistické a nenávistné a tým maria akúkoľvek diskusiu na túto tému bez predloženia hodnoverných argumentov. Môže tiež poslúžiť ako vzor úcty k pravde, neohraničeného myslenia a idealizmu. Jeho výrok : "Hranice ? Nikdy som žiadne nevidel, ale počul som, že existujú v mysliach väčšiny ľudí." je toho jasným dôkazom.

Centrum holokaustu

Vila Grande na Bygdøyi, ktorá je dodnes symbolom útlaku a násilia    

            Pozoruhodnou expozíciou na Bygdøyi je “Centrum pre štúdium holokaustu a náboženských menšín v Nórsku“. Je relatívne novou expozíciou, otvorené bolo 24. augusta 2006 v bývalej rezidencii Vidkuna Abrahama Lauritza Jonssøna Quislinga, známej ako Villa Grande. Vidkun Quisling bol nórsky dôstojník a fašistický politik a slovo “quisling“ sa dodnes používa v mnohých svetových jazykoch ako synonymum pre kolaboranta či vlastizradcu.

Vidkun Abraham Lauritz Jonssøn Quisling

            Quisling v armáde absolvoval pomerne úspešnú kariéru. Medzi rokmi 1918 -21 bol vojenským atašé v sovietskom Rusku a Fínsku, neskôr pracoval v diplomatických službách pre Spoločnosť národov, v rokoch 1927-29 bol diplomatom v Moskve. V dvadsiatych rokoch spolupracoval s Fridtjofom Nansenom pri riešení hladomoru v Sovietskom Zväze.

Quisling s Nansenom v arménskom Jerevane, kde sa im v roku 1929 podarilo pomôcť
19 tisíc utečencom prenasledovaných Turkami...

            V tridsiatych rokoch sa ideologicky priblížil fašizmu. V rokoch 1931 - 33 bol nórskym ministrom obrany, v roku 1933 s Johanom Bernhardom Hjortom založili, po vzore nemeckej NSDAP, antisemitskú a antidemokratickú stranu Nasjonal Samling (Národné zjednotenie), ktorá vo voľbách v roku 1936 dostala takmer 50 000 hlasov. Po vypuknutí II. svetovej vojny sa zasadzoval za to, aby sa Nórsko stalo nemeckým protektorátom. Počas nemeckej invázie 9. apríla 1940 uskutočnil puč a oznámil prevzatie moci, očakávajúc osobnú podporu Hitlera. Hitler však protektorom menoval Nemca Josefa Terbovena a ten Quislinga ustanovil ministerským predsedom nórskej kolaborantskej vlády, ktorá však plne závisela od Terbovenovych rozhodnutí. 

... tu si už v nádeji na skvelú kariéru potriasa pravicou s Adolfom Hitlerom...

 ...ibaže Hitler menoval protektorom vlastného človeka - Josefa Terbovena

            Po nemeckej kapitulácii bol Quisling 9.mája 1945 zatknutý a 24.októbra bol popravený. Rozsudok je dodnes v Nórsku považovaný za veľmi sporný. Quislingova manželka Maria Vasiljevna, pôvodom Ruska, žila v Osle až do svojej smrti v roku 1980.

Quisling na súdnom pojednávaní - verdikt bol vynesený pomerne rýchlo 
a 24.októbra 1945 bol popravený v pevnosti Akershus 

 Maria Vasiljevna Quisling - pôvodom Ruska, žila v Osle až do svojej smrti v roku 1980

            Centrum holokaustu má dve sféry záujmu. Prvou je holokaust, druhou náboženské menšiny. Prispieva k výskumu, vzdelávaniu a informačným aktivitám, ktoré môžu ovplyvniť správanie človeka v týchto oblastiach. Je miestom stretnutí ľudí, ktorí sa chcú podieľať na riešení sporov týkajúcich sa všetkých druhov náboženskej, rasovej a etnicky motivovanej represie. Zaoberá sa stavom spoločnosti v oblasti ľudských práv a zločinmi proti ľudskosti od holokaustu až dodnes.

 Súčasťou expozície Centra holokaustu je i podrobný zoznam osôb 
transportovaných do koncetračných táborov na stenách múzea,
ktorý tvorí akúsi podvedomú kulisu pre exponáty   

            Expzícia múzea podrobne dokumentuje priebeh protižidovských represií v Nórsku počnúc rasovou nerovnosťou, elementárnym antisemitizmom, prenasledovaním Židov spojeným s konfiškáciou majetku a ich deportáciou do táborov smrti mimo Nórska, najmä do Oswienčimu. 

Norsk Folkemuseum  
(Nórske ľudové múzeum) 

            Prírodný skanzen v Osle je najväčším múzeom ľudovej architektúry v Nórsku.  Založený bol v roku 1881 a je jedným z najstarších skanzenov na svete.  Na rozdiel  od iných nórskych skanzenov, ktoré majú regionálny charakter, nachádzajú sa tu exponáty z celej krajiny a predstavuje komplexnú ukážku nórskeho staviteľstva. 

Ukážka nórskych hrázdených domov...

...dom bohatého mešťana...

...s prekrásnymi  vchodovými dverami a kovaným zábradlím...

...tehlový hrázdený dom...

...hrázdený murovaný robotnícky domček s dvoma bytmi...

  ...mestská ulička...

            Vo Folkemuseu bolo postupne zhromaždených 153 objektov dedinského i mestského charakteru, v hlavnej časti sú umiestnené ľudové stavby, druhú časť tvorí expozícia nábytku a odevov z  celého Nórska. 

...dedinská drevená hospodárska stavba...

 ...a ľudovou rezbou zdobený dom bohatého sedliaka...

 ...dom so stodolou - domy v Nórsku sa stavali  na  koloch kvôli 
množstvu snehu počas dlhých zím, snehová vrstva dosahovala i niekoľko metrov...

  ...v  krajčírskom salóne...

 ...v kuchyni...

 ...pri stolárskom ponku...

... módny salón. Ale iba pre bábiky.

            Azda najcennejším a najpozoruhodnejším objektom v skanzene je drevený stĺpový kostol z Golu, ktorý sem nechal premiestniť kráľ Oskar II., čím ho zachránil pred  pred zánikom. Kostol bol postavený okolo roku 1200 a v skanzene bol inštalovaný v roku 1884. 

Drevený stĺpový kostol z Golu...

...a jeho interiér

 Vikingskiphuset  
(Múzeum vikingských lodí)

Budova Vikingskiphuset
            Vo Vikingskiphuset sú vystavované tri vikingské lode, ktoré pravdepodobne nikdy nevideli more, keďže sa jedná o pohrebné dary pre kráľov a náčelníkov. Lode boli určené pre plavbu do Valhaly (v staronordickej mytológii miesto, kam prichádzajú padlí hrdinovia po smrti) a ďalšie exponáty ako zbrane, šperky a šaty mali poslúžiť na "život cestou". Svojho pána museli na poslednej ceste doprevádzať i služobníci a kone - títo bývali zabití na pohrebe. Vikingské lode sa vyvinuli postupne z lodí dlabaných - Vikingovia nepoznali píly.

Oseberg je najzachovalejšou loďou v múzeu

Loď sa po náročnej a detailnej práci podarilo zrekonštruovať...

...pri čom ornamentálna výzdoba sa zakladá na odhadoch

            Najzachovalejšou loďou je Oseberg, ktorá sa nachádza oproti vchodu. Loď bola nájdená v roku 1904 pod mohylou pri Tønsbergu. Je 21 metrov dlhá a 5 metrov široká a pravdepodobne bola darom pre kráľovnú Alvhild, ktorá bola pochovaná okolo roku 850. V hrobe sa našiel i bohato zdobený vozík a vyrezávané sane.

Vyrezávaný vozík ...

...detail výzdoby...

...a sane boli nájdené v hrobe kráľovnej Alvhild pri Tønsbergu 

            Druhou zachovalou loďou v múzeu je v roku 1880 v Sandefjorde nájdená 23 metrov dlhá loď  Gokstad, ktorá je najväčšou nájdenou vikingskou loďou vôbec.

 Gokstad je s 30 tonami nosného zaťaženia najväčšou vikingskou loďou, ktorá kedy bola objavená.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prírodné zaujímavosti Dánska

Vianoce v Dánsku

Dánske mosty