Juhozápadným Islandom
Pri návšteve Islandu je prakticky nemožné vyhnúť sa aspoň povrchnému kontaktu so sopečnou aktivitou aj v prípade, že ste si priamo nenaplánovali výstup na ktorúkoľvek z vyhasnutých, spiacich či práve aktívnych sopiek. Sopiek je na Islande požehnane a pocit, že sa ustavične pohybujete po pokrievke hrnca s vriacou vodou, je neodbytný.
Prehľadná mapka aspoň najznámejších islandských vulkánov
Ostrov je relatívne mladým útvarom. Bazaltové jadro na vnútrooceánskom rifte vyvrelo pred asi 20 miliónmi rokov a súčasnú podobu nadobudol sotva pred 13 tisíc rokmi. Formovanie profilu ostrova, ktorý je možné považovať za vrcholcový masív Severoatlantického podmorského chrbta, prakticky neskončilo. Jeho povrch sa mení takmer pred očami. Asi desatinu pokrývajú lávové polia, ktoré vznikli po poslednej dobe ľadovej a jeden z najmladších krajinných útvarov - Skeiðarársandur, je výsledkom jökulhlaupu (katastrofickej povodne) po subglaciálnom výbuchu vulkánu Grímsvótn v roku 1996.
Lávové pole Hekly siaha do vzdialenosti desiatok kilometrov
Na Islande je registrovaných asi 30 vulkanicky aktívnych centier s viac ako 2000 erupciami v postglaciálnej dobe a v historickej epoche ostrova ich bolo zaznamenaných takmer 200. Výbuchov bolo pravdepodobne oveľa viac, ale v neosídlených častiach ostrova prebehli bez toho, aby o nich niekto vedel a nie sú doložené. Oblasťou s najväčšou koncentráciou vulkánov je juh ostrova. Tu, vo východnej vetve riftovej zóny pretínajúcej celý ostrov, sa nachádzajú sopky Hekla, Katla, Laki, Grímsvötn či Eyjafjöll. Na túto trasu som sa tešila, neviem, či je to najvhodnejší výraz v prípade sopiek, už od Kodane. Od 14. apríla mnou lomcovali ruka v ruke dva vzájomne nekompatibilné pocity : aby Eyjafjöll chrliť prestal a mohli sme odletieť a zároveň, aby neprestal, lebo by sme nevideli, ako erupcia v skutočnosti vyzerá.
Fimmvörðuháls - priesmyk medzi Eyjafjallajökullom a Mýrdalsjökullom,
ako sa ukázalo neskôr, k erupcii nedošlo priamo pod ľadovcom,
ale práve tu, v priesmyku
Na južné pobrežie by som sa bola najradšej vypravila okamžite po príchode na Island, vydržať však bolo nutné až do soboty, kedy z malého letiska na južnom pobreží premáva lietadlo na ostrovy Vestmannaeyar, ležiace pár kilometrov od pobrežia. Od Reykjavíku sme vzývali boha počasia, aby oblaky rozložil v inej časti tohto večne zamračeného ostrova, aby sme mohli aspoň v diaľke zahliadnuť Heklu, ktorá je od pobrežnej cesty Þjóðvegur vzdialená vzdušnou čiarou sotva 30 kilometrov. Hekla je najznámejšou islandskou sopkou a Islanďania ju nazývajú i Brána do pekla. V historickej dobe vybuchla 18 krát - naposledy v roku 2000 a zakaždým zanechala v krajine a v životoch obyvateľov výrazný odkaz. Sopečné erupcie prebiehajú z 5,5 km dlhej trhliny Heklugjá. Západné úpätie Hekly sme už videli deň predtým, keď sme prechádzali národným parkom Laudmannalaugár, kvôli nízkej oblačnosti sme ju však videli, povedané medicínskou terminológiou, sotva do pol pása. V sobotu nám však bolo počasie naklonené a hneď za mestečkom Hella sa na severnom obzore v plnej kráse vynoril majestátny, s ničím nezameniteľný vulkán. So zatajeným dychom sme ho pozorovali hodnú chvíľu, odolávajúc i prudkým náporom vetra, takže s blahom v duši som si až po pár kilometroch uvedomila, že som neurobila ani jediný záber. Neostávalo mi iné, len celý zvyšok dňa pokračovať vo vzývaní spomínaného boha, aby počasie udržal stabilizované, kým sa budeme vracať.
Hekla - západné úpätie vulkánu od národného parku Laudmannalaugár
Hekla je typickým štítovým vulkánom, ktorý vzniká výlevom lávy s nízkou viskozitou,
ktorá sa rozteká veľmi rýchlo, čím vznikajú sopky s veľkou základňou
Odpútajúc pozornosť od mierumilovne vyzerajúcej Hekly som sa oddala pozorovaniu východného obzoru. Nemala som najmenšiu predstavu, kedy a čo sa na ňom objaví, ale dúfala som v dôverne známy stĺp dymu - neklamnú predzvesť aktívneho Eyjafjöllu. Zachádzka k letisku v Hólmare, ako veľkolepo nazývam sotva viditeľný zarovnaný pruh v lávovom poli slúžiaci ako pristávacia plocha pre malé lietadlá, sa ukázala byť zbytočná, žiadne lietadlá nelietali, ale z pobrežia sme mali Eyjafjallajökull ako na dlani. Napriek tomu sme stále s istotou nedokázali oddeliť oblačnosť od sopečného prachu.
Západné svahy Eyjafjöllu, nad ktorým sa zreteľne črtá oblak sopečného popolčeka.
V danom okamžiku nám táto istota podmienená skúsenosťou chýbala
V danom okamžiku nám táto istota podmienená skúsenosťou chýbala
...z ktorých na mnohých miestach padá voda stekajúca z blízkeho ľadovca Eyjafjallajökull
Krajina stále ničím nepripomínala spravodajské zábery vysielané na takmer všetkých dostupných televíznych kanáloch v predošlých dňoch. Jarný Island nehýril farbami a na suchej tráve sa prípadný sopečný popolček celkom strácal. Na čerstvé a neklamné nánosy jökulhlaupu sme narazili až tesne pri západnom úpätí masívu, kde si ničivá masa vody a bahna hľadala najkratšiu cestu do Atlantiku. Od záplav ubehli sotva dva týždne a všade bolo vidieť kvantum práce, ktorou eliminovali následky ničivej vlny. Pobrežná komunikácia, ktorá je súčasťou hlavného ostrovného okruhu, bola očistená. Na miestach, kde boli preventívne umele prerazené rigoly, aby vode umožnili plynulý odtok do oceánu, už bola štrková navážka a cesta bola zarovnaná a uvalcovaná. Vybagrované boli i umelé korytá, ktorými by prípadná nová záplavová voda mohla obísť okolité farmy.
Cestu po oboch stranách lemovali obrovské mláky po jökullhlaupe,
ktoré pripomínali jazerá ...
ktoré pripomínali jazerá ...
...na niektorých úsekoch nahrádzala cestu preventívne
strhnutú pred náplavovou vlnou štrková navážka ...
strhnutú pred náplavovou vlnou štrková navážka ...
Eyjafjöll je stratovulkán v rovnomennom masíve pokrytý ľadovcom. Jeho južný okraj kedysi obmýval oceán, ktorý je teraz vzdialený asi 5 km. Zo strmých stien hory steká množstvo vodopádov, už z diaľky sa vynímajú na čiernom lávovom podklade a tie sú neklamným znamením, že sa blížite k ľadovcu. Zo západnej steny Eyjafjallajökullu ich steká niekoľko. Najbizarnejším je Seljalandfoss na rieke Seljalandsá, ktorá padá zo skalného previsu z výšky 60 metrov a tvorí unikátnu prírodnú scenériu. Je divadlom so skutočnými atribútmi a vidieť ho môžete i z vnútornej strany. Život sa skladá z prečudesných asociácií - mňa za vodnou oponou premkol neodbytný pocit, že sa odkiaľsi z ponurého šera blíži ohavný Hurón Magua z filmu Posledný Mohykán. Pridala som do kroku, aby som sa z ohlušujúceho zvuku a dotieravého objatia padajúcej vody, ktorá sa vo vetre trieštila a dostávala i do záhybov oblečenia, vymanila čo najrýchlejšie. Magua ma nedobehol, ale pri úteku som zas zabudla urobiť fotografiu, čím som sa opäť dobehla sama. Nebol to deň stvorený na fotografovanie.
Seljalandfoss padá zo skalného previsu z výšky 60 metrov a tvorí unikátnu prírodnú scenériu...
...kvapôčky vody striekajú do veľkej vzdialenosti, čomu napomáha intenzívny vietor...
...spoza opony...
...a toto je asi 25 km vzdialený Skógafoss na rieke Skóga stekajúcej z južnej steny
Eyjafjallajökullu. Padá z výšky asi 60 m a považovaný je
za jeden z najkrajších vodopádov na Islande
...a toto je asi 25 km vzdialený Skógafoss na rieke Skóga stekajúcej z južnej steny
Eyjafjallajökullu. Padá z výšky asi 60 m a považovaný je
za jeden z najkrajších vodopádov na Islande
V bezpečí vyhriatej kabíny auta sme pokračovali na východ. Od rána sme sa približovali k sopke, ktorá bola stále len v teoretickej rovine. Keď som konečne krátko po druhej odpoludnia urobila prvú fotografiu, na ktorej bol neklamný príznak rýchlo stúpajúceho tmavosivého dymu, pripadala som si ako dieťa, ktoré sa dočkalo Vianoc. Bolo zrejmé, že sopka, i keď sme ju pár dní nepozorovali, v aktivite nepoľavila.
Prvý zreteľný signál prítomnosti činnej sopky
- kúdol dymu miesiaci sa s vodnou parou...
- kúdol dymu miesiaci sa s vodnou parou...
...pár kilometrov ďalej sa črtá i ľadovec...
...ešte posledná zákruta a sme na mieste...
Zastavili sme na parkovisku pri bráne vedúcej na farmu priamo pod južným svahom masívu. Bola pozoruhodne biela, či bola tá istá, ktorú len pre pár dňami zasypali metráky sopečného popolčeka, ktorý zo striech zhadzovali lopatami, sa nedozviem. Na parkovisku už stálo niekoľko áut. Je pozoruhodné, ako rozdielne sa správajú ľudia v podobných situáciách. Jedni stoicky sedeli v aute a hľadeli, s ďalekohľadom i bez, na prírodný komín - iní mu zas flegmaticky konkurovali fajčením cigár, cigariet i fajok. Niektorí sa usmievali, iní zas boli vážni a zadumaní, ďalší pobehovali s fotoaparátmi a cvakali hlava-nehlava každých pár sekúnd. Celé rodinky sa postupne preskupovali, aby mal každý aspoň jeden záber. Aj my sme sa hanblivo zvečnili. Ľubo a kúdol - a potom kúdol a ja...
I napriek prirodzenému rešpektu nám nenapadlo,že pred pár sekundami došlo
k novej erupcii, ktorá nám ešte skríži cestu
k novej erupcii, ktorá nám ešte skríži cestu
Zábery vznikli s odstupom pár minút a rozdiel je výrazný. Všimli sme
si ho až večer pri prezeraní fotiek v počítači...
si ho až večer pri prezeraní fotiek v počítači...
že naše cestovateľské problémy zrejme budú mať pokračovanie.
Takto to vyzeralo všade okolo - vrstvy jemného dotieravého sopečného popolčeka
Keď sme sa dosýta nabažili pohľadu na soptiaci ľadovec, pokračovali sme pobrežnou cestou na východ, kde sa asi 10 km od Eyjafjallajökullu pod ľadovcom Mýrdalsjökull schováva 1512 metrov vysoká štítová sopka Katla. Jej kráter s priemerom 10 kilometrov je ťažko lokalizovateľný a pokrytý je asi 700 metrov hrubým ľadovcom. K erupciám Katly dochádza takmer periodicky každých 40 až 80 rokov, od roku 930 ich bolo zaznamenaných 16 až 20. Od roku 1999 opäť vykazuje známky nepokoja, čo u geofyzikov vyvoláva obavy, že k erupcii môže dôjsť v blízkej budúcnosti, keďže predzvesťou zvyčajne býva erupcia Eyjafjöllu, ktorý sa prebral v decembri 2009. U Katly ide väčšinou o freatomagmatické výbuchy, ktorých následkom sú ničivé jökulhlaupy (bahnotoky). Posledná katastrofálna erupcia prebehla v roku 1918 a práve následný gigantický bahnotok vytvoril mohutný pobrežný nános, ktorý posunul pobrežie o 5 kilometrov do oceána.
Mýrdalsjökull a Katla v neoddeliteľnej jednote...
...i táto lávová troska je súčasťou vulkanického komplexu Katla
Po pár kilometroch sme z hlavnej cesty odbočili na cestu Dyrholavegur vedúcu k pobrežiu. Bola to jedna zo šancí uvidieť alky bielobradé (Fratercula arctica), ktoré tu v útesoch hniezdia, ale nemali sme šťastie. I keď sme nory našli, boli ešte prázdne. Ako na dlani pred nami ležala netypická pláž s čiernym sopečným pieskom, ktorú americký časopis Islands Magazine zaradil v roku 1991 medzi 10 najkrajších pláži na svete. Predstava, ako by som sa na nej vyváľala v mojich bielych plavkách, ktoré tuším prišli naposledy do kontaktu s vodou v islandskej Modrej lagúne pred ôsmimi rokmi, ma rozosmiala. Na východnom obzore sa tiahol Reynisfjall a z oceánu čneli nádherné lávové stĺpy Reynisdrangar. Ešte dokonalejší výhľad na južné pobrežie sa nám naskytol z 340 metrov vysokého útesu, na ktorom sa nachádzala opustená navigačná stanica, odkiaľ bolo vidieť i Dyrhólaey - 120 vysoký ostrý skalný výbežok do mora s otvorom, nádherné dielo morského príboja a vetra, nazývaný i Brána Islandu.
Arnardrangur - tak sa volá stĺp stuhnutej lávy na brehu rieky Holtsá,
ktorej kalná voda pripomínala nedávny jökulhlaup...
Pláž s čiernym sopečným pieskom americký časopis Islands Magazine
v roku 1991zaradil medzi 10 najkrajších pláži na svete.
Na obzore sa rysuje Reynisfjall a lávové stĺpy Reynisdrangar
...v ústí rieky Holtsá
...objekt starej opustenej navigačnej stanice na útese ...
Dyrhólaey - 120 vysoký ostrý skalný výbežok do mora s otvorom
- nádherné dielo prírody z dielne morského príboja a vetra nazývaný i Brána Islandu
...stopy v piesku budili dojem vtáčích, ale stála som vysoko na útese...
...a pár metrov podo mnou boli prázdne nory alky bielobradej (Fratercula arctica),
ktoré som opäť identifikovala až pri podrobnom skúmaní fotografií...
ktoré som opäť identifikovala až pri podrobnom skúmaní fotografií...
...a na pláži, kde láva tuhnúca v kontakte so studenou morskou vodou...
Zvyčajne na nich žijú celé vtáčie kolónie...
...alebo bývajú pre kŕdle refúgiami na migračných trasách.
Séria týchto fotografií zobrazuje veľmi mladý útvar
- pobrežie, ktoré je výsledkom jökulhlaupu po výbuchu Katly v roku 1918
- pobrežie, ktoré je výsledkom jökulhlaupu po výbuchu Katly v roku 1918
...ešte pohľad na sever,
...kde pod Mýrdalsjökullom drieme svoj sen Katla
Poslednou zastávkou dňa bol Vík í Myrdal - najjužnejšia dedinka na Islande. Leží takmer na pobreží v zovretí Reynisfjallu a južných svahov Katly, ktorej korunou je Mýrdalsjökull. Vík í Myrdal žije v permanentnom ohrození erupcie vulkánu pod ľadovcom a následného masívneho jökulhlaupu. Aj napriek tomu, že tu žije iba 290 obyvateľov, čo je najviac v okruhu 50 km, je významným centrom oblasti. Vík í Myrdal má subpolárne oceánske podnebie s nekonečnými zimami a krátkymi chladnými letami. Je pod priamym vplyvom Golfského prúdu a s hodnotou 2 275 mm (čo je trikrát viac ako v Reykjavíku a päťnásobkom toho, čo naprší v Akureyri na severe ostrova) i miestom s najvyšším ročným úhrnom zrážok na Islande.
Kostol voVík í Myrdal
...a lávové stĺpy Reynisdrangar aj z opačnej strany
Cesta Þjóðvegur smerujúca na východ
Parkovisko vo Vík í Myrdal - na oblohe sa zreteľne črtá oblak sopečného popolčeka
tiahnúci juhovýchodným smerom nad Európu
Najradšej by sme boli pokračovali ďalej na východ, ale pohľad na hodinky a skutočnosť, že sme boli 180 km od Reykjavíku velil poslúchnuť hlas rozumu a otočiť sa na západ. Hlavná cesta Þjóðvegur, ktorá odtiaľto viedla na východ i západ je okružnou cestou okolo celého ostrova. Dlhá je 1339 km a spája jednotlivé regióny. Väčšinou má asfaltový povrch, ale v niektorých častiach je sypaná štrkom. Dokončili ju v roku 1974 premostením rieky Skeiðará stekajúcej z Vatnajökullu. V roku 1996 most na viacerých miestach poškodil jökulhlaup po subglaciálnom výbuchu Grimsvótnu v roku 1996.
Cesta Þjóðvegur vedie okolo celého ostrova a spája jednotlivé regióny
1. Reykjavík, 2. Borgarnes, 3. Blönduós, 4. Akureyri,
5. Egilsstaðir, 6.Höfn í Hornafirði, 7. Selfoss
Vraciame sa, a už prvý pohľad smerom k Eyjafjallajökullu napovedá,
...že kúdol dymu nad sopkou poriadne zhustol a...
...že sa asi udialo niečo nové. Bola len sobota a pred sebou sme mali celý týždeň,
rozhodli sme sa všetky znepokojivé myšlienky zahnať stranou
a riešenie prípadného problému s odchodom odsunúť na neskôr.
Komentáre
Zverejnenie komentára