alena golian

                    Cestu na Island sme plánovali roky, vždy sa však vyskytol relevantný dôvod, aby sme ju odložili na neurčito. Zásadné rozhodnutie, spečatené okamžitou kúpou leteniek, sme konečne urobili 13. apríla 2010 a deň na to sa so všetkou ráznosťou prebral k životu 150 rokov driemajúci vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull. Výbuch sprevádzal obrovský oblak sopečného popolčeka šíriaci sa atmosférou, ten postupne eliminoval leteckú dopravu takmer v celej Európe a s približujúcim sa termínom odchodu i na Islande. Deň pred odletom nám letecká spoločnosť ponúkla možnosť letieť cez Glasgow do Akureyri na severe ostrova a odtiaľ transfer  autobusom do Reykjavíku.               Hekla - jeden z 12 Boeingov spoločnosti Icelandair  (všetky sú pomenované podľa islandských vulkánov)  s prepravnou kapacitou 208 cestujúcich            Odlet z Kodane bol naplánovaný na 20:30, ale do poslednej chvíle nebolo isté, či sa i uskutoční. Žiadna informácia od 13. apríla

            Prvý a celkom nečakaný vizuálny kontakt s Faerskými ostrovmi sa mi “prihodil“ v lietadle, keď sme sa s kolegami vracali z krátkeho pracovného pobytu na Islande. Nastupujúc v Keflavíku do lietadla sme si od letu nič nesľubovali, keďže počasie nás vyprevádzalo štandardnou hustou islandskou hmlou a oblačnosťou. Bolo nám to aj tak celkom jedno. Nachádzali sme sa totiž v stave bezbrehej eufórie z toho, že sme sa dotkli nohami, očami a hlavne srdcom Islandu. Ťažko opísať moje pocity, keď som "nesebecky" upelešená na sedadle pri okne pomedzi zrednutú oblačnosť v hĺbke zahliadla monotónnu morskú hladinu, ktorú jazvili mne veľmi dôverne známe fliačiky, ktoré som toľkokrát predtým pozorovala na mape. Stotožniť kartografický priemet so strmými sopečnými kužeľmi nehostinných uspatých vulkánov mi nedalo veľa námahy. Oblačnosť nám milostivo uštedrila náhodný pohľad na Føroyar , ako sa Faerské ostrovy nazývajú vo faerčine, trvajúci sotva pár sekúnd. Vnímali