Island

Cestu na Island sme plánovali roky, vždy sa však vyskytol relevantný dôvod, aby sme ju odložili na neurčito. Zásadné rozhodnutie, spečatené okamžitou kúpou leteniek, sme konečne urobili 13. apríla 2010 a deň na to sa so všetkou ráznosťou prebral k životu 150 rokov driemajúci vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull. Výbuch sprevádzal obrovský oblak sopečného popolčeka šíriaci sa atmosférou, ten postupne eliminoval leteckú dopravu takmer v celej Európe a s približujúcim sa termínom odchodu i na Islande. Deň pred odletom nám letecká spoločnosť ponúkla možnosť letieť cez Glasgow do Akureyri na severe ostrova a odtiaľ transfer autobusom do Reykjavíku.

Hekla - jeden z 12 Boeingov spoločnosti Icelandair

(všetky sú pomenované podľa islandských vulkánov)

s prepravnou kapacitou 208 cestujúcich

Odlet z Kodane bol naplánovaný na 20:30, ale do poslednej chvíle nebolo isté, či sa i uskutoční. Žiadna informácia od 13. apríla nemala totiž dlhšiu trvanlivosť, ako pár hodín. Ostatne, neistota nás sprevádzala až konca pobytu na ostrove. Lietadlo do Glasgowa s menom Hekla, ktoré v danej situácii neznelo bohvieako optimisticky, vyštartovalo presne načas a po poldruhahodinovom lete sme pristáli v Glasgowe. Vystúpili sme z Hekly a ozlomkrky sa hnali vyzdvihnúť si batožinu. Obdivujúc slimačie tempo úradníkov sme sa nanovo “začekovali“, naivne si mysliac, že už nič nemôže fungovať pomalšie. Mohlo. Nekonečne dlho trvajúca bezpečnostná kontrola v nás evokovala pocit, že každý cestujúci prepravuje bombu. Po kontrole nás ešte čakal niekoľkokilometrový kondičný beh labyrintom ľudoprázdneho nočného letiska, kým sme sa konečne opäť ocitli v lietadle. Čuduj sa svete, v starej známej Hekle, ale tentoraz v oveľa výhodnejšej polohe pri okne, čo sa vyplatilo pri pristáti v Akureyri, kde nás pohľadom na bezoblačnú oblohu a zasnežené vrcholky hôr vítal z východu svitajúci nový a zo severu nástojčivo sa presadzujúci polárny deň.

Pilot sa pred Akureyri predieral úzkymi údoliami

Pristávacia dráha sa nachádza priamo vo fjorde. Letisko v Akureyri bolo vybudované

len pre vnútroštátne lety, výbuch Grimmsvötnu v roku 2004 si vyžiadal modernizáciu

a uspôsobenie letiska na pristávanie Boeingov s viac ako 200 cestujúcimi na palube

Letisková hala v Akureyri má rozmery a kapacitu provinčného letiska

Pristávací manéver islandského kapitána potlačil do zabudnutia výkon faerského, ktorý bol dovtedy v mojom osobnom rebríčku na prvom mieste, pretože sa mu podarilo pristáť na Vágare a zastaviť sa na konci útesu, ale pilotoval celkom malé lietadlo. Islanďan sa s Boeingom predieral pomedzi zasnežené hory a pristál na úzkej betónovej pristávacej ploche priamo vo fjorde. Ani doteraz si nie som celkom istá, či som od vyčerpania nemala halucinácie, keďže sme takmer celú noc nespali. Na letisku v Akureyri, kde sa už tlačili dve gigantické lietadlá, sme nastúpili do pripravených autobusov a čakala nás ešte päťhodinová cesta do Reykjavíku, ale keďže sme ju považovali za bonus, snažili sme sa ju neprespať. O 9:00 miestneho času (2 hodiny prvého dňa na ostrove sme si pripočítali k dobru) sme už boli v penzióne v Kópavogure.

Poloha Islandu - na Stredoatlantickom podmorskom chrbte
na rozhraní Eurázijskej a Severoamerickej litosférickej dosky

Island leží na polceste medzi Európou a Amerikou, uprostred búrlivých vôd severného Atlantiku. Severnými brehmi sa takmer dotýka polárnej kružnice a na prvý pohľad sa javí ako nehostinný kus krajiny. Sotvakto však dokáže odolať podmanivému kúzlu harmónie divokých scenérií, keď sa s drsnou krásou plnou protikladov zblíži. S rozlohou takmer 103 tisíc km² je druhým najväčším európskym ostrovom. Členité pobrežie ostrova tvoria hlboké zálivy, polostrovy a fjordy, iba južná časť, do ktorej sa zalieva divoký Atlantik, je pomerne kompaktná a miestami je lemovaná plážami s čiernym pieskom.

Pobrežie Islandu je pomerne členité, s množstvom polostrovov,

niektoré majú bizarný tvar - polostrov Westfjords pripomína obrovského raka

Povrch ostrova tvoria rozľahlé pláne mrazovej púšte, lávové polia a ľadovce, neoddeliteľnou súčasťou krajiny sú výrazné útvary spojené s vulkanickou aktivitou na ostrove, ako lávové kužele a maary (okrúhle plytké sopečné krátery s kolmými stenami a plochým dnom, vyplnené jazierkom).

Mrazová púšť pri jazere Þingvallavatn

Lávové pole pri sopke Keillir na polostrove Reykjanes

Maar v kráteri sopky Askja

Pre prírodné útvary Islandu je príznačná farebnosť širokého spektra. Z čiernych sopečných plání vystupujú svahy pohorí hrajúce dúhovými odtieňmi od okrovej cez oranžovú, po takmer karmínovú červeň. Nekonečné lávové polia sú pokryté hrubými vrstvami najrozličnejších machov, lišajníkov a v lete i najpestrejšími kvetmi. Prechodom k oblohe, ktorá zvyčajne farebnosťou nijako nezaostáva, býva modravá bieloba ľadovcov.

Islandská krajina skutočne hýri pestrými farbami

Z geologického hľadiska je Island veľmi mladým útvarom. Leží takmer uprostred Atlantiku na podmorskom chrbte, ktorý je dôsledkom divergentného pohybu Eurázijskej a Severoamerickej litosferickej dosky. Na pevnine sa divergencia prejavila vznikom riftového údolia, ktoré sa tiahne naprieč celým Islandom.

Naprieč celým ostrovom sa tiahne riftové údolie

Ostrov je jednou z najaktívnejších vulkanických oblastí na svete, z historickej doby je známych okolo 200 erupcií, ale niektoré mohli prebehnúť v neobývaných oblastiach, preto nie sú doložené. Z 50 známych sopiek je i v súčasnosti 26 aktívnych a čas od času na seba upozornia. K najznámejším sopkám patria Hekla, Katla, Askja či Krafla.

Väčšina činných sopiek sa nachádza na východnej línii riftového údolia

K historicky najväčšiemu výlevu lávy došlo v roku 1783, kedy sa z 25 km dlhej trhliny Lakagígar v priebehu 50 dní vyliala láva, ktorá pokryla plochu 565 km². V novembri 1963 juhozápadne od súostrovia Vestmannaeyar vznikol sopečný ostrov Surtsey, v preklade “Ostrov Boha ohňa“ a v januári 1973 v priebehu jedinej noci vznikla sopka Heimaey priamo v súostroví. V marci 2010 svetovú leteckú dopravu ochromil vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull, ktorý bol činný od marca do mája. V západnej časti ľadovca Vatnajökull sa nachádza sopka Grimsvötn, ktorá na seba upozornila v rokoch 1996 a 2004 a naposledy sa prebudila 21. mája 2011.

Lávové pole Lakagígar v JV časti Islandu

Kartografické zobrazenie lávového poľa

Eyjafjallajökull

Poloha vulkánu Grimsvötn na ľadovci Vatnajökull

Letecký pohľad na Grimsvötn

Opakom vulkanickej činnosti sú zdanlivo nečinné mohutné ľadovce, ktoré svojim sotva postrehnuteľným pohybom obrusujú i najtvrdšie podložie a po celom ostrove zanechali stopy v podobe morén, trogov, nunatakov (z grónčiny obrúsený skalný výbežok vyčnievajúci z ľadovcového podložia) či výplavových plošín, ktoré islandčina pomenovala sandry. Modravobiela hmota sa roztápa už pod tlakom vlastnej hmotnosti a z ľadovcov ako vrkoče stekajú desiatky vodopádov. Hotovým súbojom živlov je, ak sopka vybuchne priamo pod ľadovcom. Následkom bývajú katastrofické povodne známe ako jökullhlaup, pri ktorých sa masa vody unášajúca množstvo bahna, štrku i väčšie balvany rúti korytami pod ľadovcom. Z lávy, ktorá sa v kontakte s ľadovou kryhou prudko ochladzuje a tuhne vznikajú útvary so zarovnaným vrcholom, ktoré islandčina nazýva stapi. Celkove sa na ostrove nachádza 49 ľadovcov, z ktorých najstarším i najväčším je Vatnajökull, z ktorého na južnom okraji čnie najvyšší bod ostrova - nunatak Hvannadalshnúkur (2109 m.n.m.) v pohorí Oraefajökull. Ďalšími ľadovcami sú Langjökull, Hofsjökull, Mýrdalsjökull či Drangajökull.

V oblasti Skeiðarársanduru steká z Vatnajökullu nespočetné množstvo vodných tokov.
Sandur je geomorfologický útvar a označuje piesočnú naplaveninu zviazanú
s glaciálnym reliéfom. Vzniká ukladaním sedimentov naplavovaných vodou z ľadovca,
ktorými následne táto voda preteká, toky sa zahlbujú a rozvetvujú

Pozostatkom ľadovca sú rozľahlé sandry (výplavové plošiny)

Vulkanický útvar stapi vznikol výlevom a stuhnutím lávy pod ľadovcom

Nunatak Hvannadalshnúkur (2109 m.n.m.) v pohorí Oraefajökull je najvyšším bodom Islandu

Ostrovné rieky nebývajú dlhé, islandské pramenia v horských oblastiach a napájané sú topiacim sa ľadovcom. V dôsledku tektonických pohybov sú ich toky prerušované mnohými zlomami a puklinami, ktoré voda prekonáva divokými vodopádmi. Najdlhšou riekou je 230 km dlhá Tjórsá, najvodnatejšou Jökulsá a spod Langjökullu vyteká Hvitá so známym vodopádom Gullfoss. Krajina je posiata i množstvom jazier. Jazerá vznikli činnosťou ľadovcov (Lagárfljót), v dôsledku tektonických poklesov (Þingvallavatn), niektoré vypĺňajú krátery vyhasnutých sopiek (Kerið) alebo vznikli prehradením lávovým prúdom (Mývatn).

Ľadovcové jazero Lagárfljót

Jazero Þingvallavatn vzniklo v dôsledku tektonického poklesu

Jazierko na dne krátera Kerið

Jazero Mývatn vzniklo prehradením údolia Laxárdallur lávovým prúdom

Pozoruhodnou symbiózou sopečnej aktivity a vody je typický islandský fenomén - geotermálna energia, s charakteristickými horúcimi prameňmi, gejzírmi či bahennými sopkami. Oblasťami s maximálnou koncentráciou výskytu solfatarov a fumarol sú Námaskárd v SV časti ostrova, Landmannalaugar na juhu, Reykjanesfólkvangur v JZ časti Islandu. Najviac gejzírov sa nachádza v lokalite Haukadallur, jedným z nich je i Stóri Geysir, ktorý dal pomenovanie tomuto prírodnému úkazu.

Údolie Haukadallur - geotermálne jazierko

Stokkur - tesne pred erupciou

Gejzír Stokkur - erupcia

Hveragerði - termálne jazierko

Hveragerði - celé údolie pôsobí ako brána do pekla

Krysuvík

Gunnuhver - lokalita s bahennými jazierkami - skutočne horúca pôda pod nohami

Podnebie Islandu je výrazne ovplyvnené Golfským prúdom, takže i napriek polohe pri polárnej kružnici je mierne, s množstvom zrážok, ktoré klesá smerom do vnútrozemia. Počas celého roka je počasie veľmi premenlivé a po celom ostrove vás sprevádza nikdy neutíchajúci vietor.

JZ pobrežie Reykjanes je asi permanentne zahalené v hmle, snaha zahliadnuť 15 km

vzdialený ostrov Eldey bola skutočne márna. Vidieť nebolo ani na 150 metrov

Vegetácia ostrova má charakter tundry a tvoria ju prevažne porasty machov, lišajníkov a vresovísk. Zalesnená plocha tvorí sotva 2 % celkovej rozlohy, podobu lesa najlepšie vystihuje ošúchaný vtip - ak ste zablúdili v islandskom lese, stačí sa postaviť. Ani samotní Islanďania neveria legendám o hustých islandských lesoch, ktoré tu údajne našli prví osadníci a postavili z nich lode. Zrejme tu nikdy nerástlo nič iné, než zakrpatené brezy či ihličnany a každý vyšší strom na ostrove bol zasadený ľudskou rukou.