Rjukan
V zovretí hlbokého údolia, ktoré medzi mohutným Gauspatoppenom a JV svahmi Hardangerviddy vyhĺbila rieka Måna, vytekajúca z jazera Møsvatn, leží priemyselné mestečko Rjukan. Je jedným z najpozoruhodnejších miest v Nórsku a očaril nás okamžite, ako sme ho hlboko učupený v malebnom údolí zbadali.
Situačná mapa
Pohľad na Rjukan z cesty s príznačným názvom Svineroivegen
Rjukan nie je starým mestom, vznikol začiatkom 20. storočia, keď pri mohutnom Rjukanfossene (Dymiaci vodopád) postavil nórsky priemyselník Sam Eyde elektráreň Vemork, v tom čase najväčšiu hydrocentrálu na svete. Elektráreň mala produkovať elektrickú energiu pre továreň na výrobu syntetického hnojiva, o ktoré začínal byť vo svete veľký záujem. Pre zamestnancov továrne i elektrárne bolo treba vybudovať sídlo so všetkým, čo k nemu patrí - obchody, nemocnicu, kostol, obytné komplexy a potravinárske prevádzky.
Všetky stavebné činnosti realizovala spoločnosť Hydro Norsk, ktorú v roku 1905 Sam Eyde a nórsky fyzik Kristian Birkeland, s finančným prispením švédskeho bankára Oscara Walenberga, založili. Hlavné stavebné práce prebiehali v rokoch 1906-11.
Objekt elektrárne s prívodnými potrubiami na vodu,
ktorú z Rjukanfossenu odčerpávajú ešte predtým, než sa prepadá do údolia
Kostol v Rjukane
Všetky stavebné činnosti realizovala spoločnosť Hydro Norsk, ktorú v roku 1905 Sam Eyde a nórsky fyzik Kristian Birkeland, s finančným prispením švédskeho bankára Oscara Walenberga, založili. Hlavné stavebné práce prebiehali v rokoch 1906-11.
Sam Eyde
Eydeho socha na námestí
Kristian Birkeland
Kristian Birkeland na averze 200 korunovej bankovky
Chemická továreň v Rjukane bola prvou prevádzkou ťažkého priemyslu v Nórsku. Spolu s elektrárňou ju situovali do lona panenskej prírody uprostred vidieckej krajiny, na pomedzí starobylej kultúry a rozsiahlej, zdanlivo nekonečnej, horskej divočiny Hardangerviddy. Napriek tomu, že Rjukan status mesta získal až v roku 1996, sa stavby vyznačujú vysokou architektonickou úrovňou a tvoria unikátny urbanistický celok. Všetky objekty v mestečku boli citlivo naprojektované, okrem budov boli osobitne navrhované i poštové schránky či parkové lavičky. Budova elektrárne, ktorá je technickou pamiatkou, bola postavená podľa projektu Olafa Nordhagena.
Budova elektrárne
V interiéri elektrárne, ktorá je v súčasnosti múzeom
V elektrárni pracovali Peltonove turbíny AEG a Siemens
V prvej polovici 20. storočia boli
pre mesto príznačné sociálne rozdiely, čo sa prejavilo i pri prideľovaní
nájomných domov. Riaditelia a inžinieri z priemyselných prevádzok dostávali
domy v slnečnom južnom svahu Hardangerviddy, domy ostatných zamestnancov sa
nachádzali na úpätí Gaustatoppenu a domy robotníkov v doline rieky Måna.
Mestečko je orientované východo - západným smerom, v lete tu slnko svieti
pár hodín denne z juhu sponad Gaustatoppenu, zato od októbra do polovice
marca ho tunajší obyvatelia nevidia vôbec. Potreba slnečného svitu už
v roku 1928 priviedla spoločnosť Norsk Hydro k výstavbe kabínovej
lanovky na Hardangerviddu, ktorej horná stanica sa nachádza vo výške 890 metrov
nad morom. Krossobanen bola prvou lanovkou svojho druhu v Škandinávii.
Dolná stanica Krossobanen
Lanovku tvoria dve kabíny....
....premávajúce kyvadlovo
Mesto schované v lone hôr zohralo neobvykle významnú úlohu v období II. svetovej vojny. Quislingovské Nórsko bolo po bleskovej operácii "Weserübung“ okupované, kráľa Haakona VII. sa 29.apríla 1940 loďou HMS Glasgow podarilo z Molde evakuovať do Británie, ale krajina, ktorá iba i v roku 1905 nadobudla samostatnosť, sa okupantom nehodlala poddať dobrovoľne. Hnutie odporu bolo posilňované hlavne z Británie. Medzi obomi krajinami premávali malé plavidlá a rybárske lode nazývané “Shetland Bus“, ktorými sa podarilo mnohým nórskym vlastencom uniknúť a z Británie pokračovať v organizovaní odboja proti okupantom.
loď Vigra...
...a jej kapitán Leif Larsen, asi najznámejšia
"dvojica" zo "Shetland Bus"
Organizáciou prepravy bol poverený major Leslie H.Mitchell. Základňa organizácie sídlila severne od Lerwiku na usadlosti "Flemington House". Medzi ostrovmi a pevninou premávalo 14 plavidiel, ktoré v priebehu okupácie urobili 198 plavieb, prepravili 192 agentov, 373 nórskych emigrantov, 383 ton zbraní a spolu zahynulo 44 príslušníkov tejto organizácie.
Flemington House
Pamätník "Shetland Busom" v Scallovay ...
...a v nórskom Ålesunde
Vo Vemorku už od roku 1929 využívali produkciu lacnej elektrickej energie na výrobu vodíka elektrolýzou z vody a vodík sekundárne syntetizovali s dusíkom na amoniak. Od decembra 1934 fungovala vo Vemorku, ako jedinom mieste na svete, i výroba oxidu deutéria (izotop vodíka) tzv. ťažkej vody, o ktorej sa v tom čase iba predpokladalo, že by mohla fungovať v jadrovom reaktore ako moderátor neutrónov pri výrobe plutónia z prírodného uránu. Výroba ťažkej vody spočíva v opakovanej elektrolýze vody, po ktorej sa produkt akumuluje vo zvyšku, podobne ako v prírode, kde sa vyskytuje pri odparovaní ľadovcov tiež v posledných zostatkoch vody, v podstatne nižšej koncentrácii.
Elektráreň s prevádzkou na výrobu vodíka a ťažkej vody
V lete 1941 dostala britská tajná služba z Nórska správu o zvýšení výroby vo Vemorku. Produkcia do roku 1941 sa pohybovala okolo 14 litrov ročne, po zdokonalení zariadenia sa zvýšila na 100 litrov mesačne. Zjednodušene povedané, Nemci vo Vemorku, v závetrí hlbokého vnútrozemia chránení masívmi hôr, nerušene pracovali na vývoji atómovej bomby.
Prevádzka bola spojencami monitorovaná a správa o zvýšení produkcie viedla k zorganizovaniu série sabotážnych operácií, ktoré mali Nemcom zabrániť získať potrebné množstvo ťažkej vody a vývoj atómovej zbrane maximálne zbrzdiť. Sabotážne akcie na elimináciu Vemorku patria k najodvážnejším skutkom odboja druhej svetovej vojny a udalosti vo Vemorku približuje film režiséra Anthonyho Manna z roku 1965 "Hrdinovia Telemarku", s Kirkom Douglasom v hlavnej úlohe.
Briti sa už na začiatku rozhodli využiť na akcie nórskych emigrantov poznajúcich nástrahy prírodného prostredia. Všetci museli podstúpiť tvrdý výcvik v jednotkách SOE (Special Operations Executive), zameraných na vedenie boja neštandardnými metódami, ktoré boli sekciou britskej spravodajskej služby MI6, založenej na popud Winstona Churchilla v čase svetovej vojny.
Dňa 19.októbra 1942 bola na náhornú plošinu Hardangervidda vysadená štvorčlenná skupina nórskych parašutistov s krycím názvom “Grouse“ s cieľom preskúmať objekt a okolie. Druhá časť operácie s názvom “Freshman“ pokračovala o mesiac a spočívala v pristátí dvoch klzákov s ženistami z oddielov RAF pri jazere Møsvatn, západne nad Vemorkom. K miestu plánovaného pristátia ich vo vleku dopravovali bombardéry Handley Page Halifax, z ktorých jeden po strate orientácie v zlom počasí narazil do svahu. Klzáky síce núdzovo pristáli, ale ďaleko od plánovaného miesta a pristátie prežilo len 23 mužov. Nemci všetkých zajali a pri výsluchoch, vrátane ranených, kruto mučili a na Hitlerov rozkaz popravili. Skupina Grouse sa stiahla na náhornú plošinu, kde jej príslušníci v nesmierne krutých podmienkach prečkali zimu.
Roklina pod elektrárňou
Lanový most ponad roklinu
Po neúspešnej jesennej akcii vo februári 1943 sa šesť nórskych výsadkárov skupiny Gunnerside pripojilo ku Grouse a operácia pokračovala pod krycím názvom “Swallow“.
Cesta k Vemorku vedie ponad hlbokú roklinu cez jediný lanový most. Nemci považovali svahy rokliny za neprechodné a pozornosť sústredili na stráženie mosta. Tu sa osvedčilo personálne zloženie výsadku z radov Nórov, ktorí dokonale poznali terén. V noci 27.februára 1943 prekonali strž i bystrinu a nepozorovane prenikli až do objektu. Nálože s trhavinou upevnili na destilačné aparáty i kontejnery s ťažkou vodou. Pri ústupe zanechali britský samopal Sten Mark, aby zamedzili odvetným akciám na civilnom obyvateľstve. Výbuch továreň ťažko poškodil a zničil i kontejnery. Odbojárom, ktorí sa po útoku stiahli na Hardangerviddu, sa namáhavým pochodom podarilo dostať do neutrálneho Švédska, odkiaľ boli letecky prepravení do Británie.
Zábery z náletov na Rjukan, ktoré oveľa viac,
než továreň, zasiahli mesto a obyvateľstvo
Letecký pohľad na Rjukan a Hardangerviddu
Výroba ťažkej vody bola čiastočne obnovená po troch mesiacoch a Vemork i naďalej zostával veľkou hrozbou. V novembri 1943 podnikli spojenci masívny letecký útok. 160 bombardérov zaútočilo na Rjukan a elektráreň s továrňou, ktorá bola ľahko poškodená, nepomerne vyššie však boli obete na civilnom obyvateľstve.
Jeden z posledných záberov na trajekt prevážajúci
vlak s ťažkou vodou cez jazero Tinnsjå
Nemci sa nakoniec rozhodli prevádzku opustiť a odviezť aspoň 50 sudov hotovej ťažkej vody. 20. februára 1944 bol trajekt “Hydro“, ktorý prevážal vlak s nákladom predstavujúcim asi desatinu množstva vody potrebnej pri výrobe atómovej bomby, potopený a skončil spolu s nákladom v bezpečnej 430 metrovej hĺbke jazera Tinnsjå, východne od Rjukanu. Napriek úspešnosti operácie, pri ktorej zahynulo 14 Nórov, sa podarilo Nemcom pár sudov zachrániť a dopraviť do švábskeho Haigerlochu. Tam, v provizórnom laboratóriu zámockej pivnice, vedci z berlínskeho Kaiser Wilhelm Institut, pod vedením mladého nadaného fyzika Wernera Weisenberga, pracovali na princípe jadrovej reakcie na pokusnom reaktore. Laboratórium v marci 1945 objavilo špeciálne americké komando pod velením plukovníka Pasha a fyzika Goudsmidta. Vedecký tím laboratórium opustil len dva dni predtým.
Zámok v Haigerlochu
Vchod do múzea v zámockej pivnici
Model reaktora v múzeu v zámockej pivnici
Príbeh o Rjukane by nebol úplný, ak by som nespomenula Gaustatoppen, pozoruhodný, 1883 metrov vysoký, rozložitý vrchol majestátne dominujúci širokému okoliu. Gaustatoppen je najvyššou horou kraja Telemark a výhľad z neho je považovaný za jeden z najkrajších v Nórsku. Napriek tomu, že ho z hĺbky Rjukanu nevidíte, podvedome ho neprestávate vnímať ako mohutného ochrancu údolia bdejúceho z výšky.
Gaustatoppen - východný letecký pohľad ....
..a severozápadný
Dolná stanica vo výške 1060 metrov
Prístupová chodba pod vrcholom
Výstup na Gaustatoppen začína pod sedlom Flistjønnskaret. Cesta medzi Tuddalom a Rjukanom sa tu vyšplhala do výšky 1260 metrov, čo je vysoko nad hranicou lesa, takže s každým pribúdajúcim metrom sa rozširuje obzor i výhľad. Spočiatku len na východnú stranu Gaustatoppenu s jazerom Heddersvatn, od posledného sedla, ktorým začína záverečné stúpanie ku kamennej chate na vrchole, už i na západnú, kde sa postupne objavujú jazerá Flelltjønn, Skriustaulvatn a nakoniec Aslakstaulvatn. Napísala som to v poradí, v akom by sa pohľady mali otvárať, ak stúpate bez komplikácií. Komplikácie môžu byť rôzne, našou bola hustá mliečna hmla, neželaný bonus hôr, a tak som popis urobila od finále, ako som si výhľad pri zostupe, podľa jazier strácajúcich sa za kamenným morom, predstavila.
V sedle Flistjønnskaret
Takto akosi vyzerá značenie v Nórsku, ale i na Islande,
rôzni sa len rozmer, toto je jedna z väčších značiek
Vrchol, ku ktorému sme stúpali v absolútnej hmle, foto je urobené pri zostupe...
...cestou hore to vyzeralo asi takto....
...a hore zas takto
Heddersvatn
Skriustaulvatn
Hmla sa stratila akoby šibnutím čarovného prútika v okamžiku, keď sme sa so zaslúženým hrnčekom horúceho čaju usadili pri okne v chate pár metrov pod vrcholom. Ako v panoptiku sa pod nami otvárali podmanivé výhľady s valiacimi sa chumáčmi bieleho oparu meniace vzhľad krajiny ako kulisy divadelnú scénu. Panoráma Gaustatoppenu postupne vykúkala v plnej kráse. S pokorou som hľadela do diaľky k južnému horizontu s nosom prilepeným na skle. V duchu som blahorečila ráznemu rozhodnutiu vystúpiť na vrchol i napriek hustej predpoludňajšej hmle, v ktorej jedinou istotou boli neobvykle pravidelné značky na kamenných pyramídach, bez ktorých by sme boli celkom bezradní. Nevideli sme sa ani navzájom, nie to ešte na vrhol hory, ku ktorému sme stúpali. Len vďaka tomu, že "vis major" nakoniec rozhrnul nebeskú oponu, sme neprišli o anonsované panoramatické výhľady, i keď to nebola šestina Nórska, ako uvádzajú bedejkre.
Komentáre
Zverejnenie komentára