Severské katedrály


            Pojem monarchia vyvoláva u ľudí žijúcich v republikách zvláštny pocit anachronizmu či prežitku. Pre obyvateľov kráľovstiev sú v skutočnosti monarchické tradície bežným “status quo“ a vnímajú ich s pocitom hrdosti na kontinuálnu históriu s pevne danými pravidlami. Neoddeliteľnou súčasťou monarchií sú sprievodné ceremónie, ktoré v republikách nepoznáme. Celonárodnou oslavou býva narodenie kráľovského potomka, svadba či oslava narodenín panovníka. Najvýznamnejšími udalosťami bývali korunovácie a pohreby panovníkov, ktoré sú úzko spojené s konkrétnymi sakrálnymi objektmi.

Roskilde Domkirke 

Z vtáčej perspektívy

            Roskilde je jedno z najstarších dánskych miest. Vzniklo ako obchodné centrum na križovatke ciest v plytkom fjorde vo východnej časti ostrova Sjæland. Budovať ho začal kráľ Harald Blåtand (Modrozub), ktorý dal v rokoch 950 - 986 nad fjordom postaviť jednoduchý drevený kostol a postupne preniesol politické centrum krajiny z jutského Jellingu na Sjæland. Na konci 10. storočia bolo Roskilde sídlom kráľa i biskupa. Kostol bol zasvätený Najsvätejšej Trojici a nezachovali sa z neho žiadne artefakty. V roku 987 v ňom bol pochovaný Harald Blåtand.
Harald Blåtand 

            Harald Blåtand bol synom Gorma den Gamle (Starý), ktorý je považovaný za prvého kráľa jutskej časti Dánska. Harald sa pokladal za zjednotiteľa Dánov, čo dokumentuje nápis na runovom kameni v Jellingu. Kým Gorm den Gamle kruto a nekompromisne bránil šíreniu kresťanstva medzi Dánmi, Harald Blåtand ho sám prijal a prispel k christianizácii krajiny. Roskilde bolo hlavným mestom až do roku 1416, kedy bolo sídlo kráľa premiestnené do Kodane.

Jeden z runových kameňov v jutskom Jellingu. Dáni ho prirovnávajú k rodnému listu krajiny.
Nápis vyjadruje asi toto : “Kráľ Harald dal vyhotoviť tento kameň 
na počesť svojho otca Gorma a matky Thyry. Ten Harald, ktorý dobyl celé
Dánsko a Nórsko a urobil z Dánov kresťanov.“ 
                 
            Sídlom biskupstva sa Roskilde stalo v roku 991 a z podnetu biskupa Svenda Nordmanda na mieste dreveného kostola začala výstavba kamenného chrámu, ktorý bol dokončený v roku 1080. Donátorkou mohutnej románskej stavby bola princezná Estrid, sestra kráľa Knuda den Store (Veľký). Kostol v susedstve kláštora dostal podobu trojloďovej baziliky a okolo roku 1100 bol komplex obohnaný hradbou.

            Rozsiahla prestavba románskeho kostola na veľkolepú gotickú katedrálu je spojená s najznámejším roskildským biskupom Absalonom z rodu Hvide. Zahájil ju krátko po svojom zvolení v roku 1170, dokončená bola až v roku 1280 zásluhou biskupa Pedera Sunesøna, ktorý bol rovnako ako Absalon vysvätený Paríži, čo výrazne ovplyvnilo podobu kostola. Na katedrálu bolo použitých viac ako 3 milióny tehál a bola prvou gotickou stavbou v Dánsku.

Biskup Absalon na priečelí kodanskej radnice

 Absalon a Valdemar den Store - dvaja mladí a ambiciózni muži, ktorí výrazne ovplyvnili chod dejín v severnej Európe, Absalon je zakladateľom Kodane

            V 14. storočí boli do západného priečelia zakomponované dve veže, dominantné ihlovité strechy boli dobudované až v roku 1635 počas panovania Christiana IV. Siluetu katedrály vyvažuje šesťboký sanktusník na hrebeni strechy nad krížením. Západné priečelie dotvárajú veľkolepé dvere z dielne Geerta Barchmanna, portál sa používa len pri štátnych príležitostiach, naposledy 23.septembra 2006, kedy boli ostatky princeznej Dagmar, ruskej cárovnej Márie Fjodorovny, prevezené do Sankt Peterburgu. Do katedrály sa vstupuje južným vchodom. 

Západné priečelie s dominantnými vežami

            Katedrála v Roskilde je najdôležitejším pohrebným kostolom dánskych kráľov. Vo svätyni sú uložené ostatky 38 kráľov a kráľovien od doby Christiana III., s výnimkou kráľovnej Karolíny Matildy, manželky Christiana VII., ktorá bola pochovaná v Celle pri Hannoveri a Frederika IX. s kráľovnou Ingrid, ktorí boli uložení do novej kaplnky mimo katedrály. Pod podlahou sanktuária sa nachádzajú i ostatky Haralda Blåtanda a donátorky románskeho chrámu princeznej Estrid. 

Bohato zdobené náhrobky dodávajú luteránskemu 
interiéru netypickú noblesu 

Zľava : Christian III. a jeho  manželka  Dorothea af Sachsen
Sprava : Frederik II.a jeho manželka Sophia af Mecklenburg-Schwerin 

Charlotta Amalia, manželka Christiana V.

Frederik III.

Frederik IV.

Frederik V.

Frederik VIII. a kráľovná Luisa af Sverige

Christian IV. 
 
Christian VI.

Christian VII. 

 Christan IX. a kráľovná Louise af Hessen-Kassel

 Christian X. a kráľovná Alexandrine af Mecklenburg-Schwerin


Samostatne stojaca kaplnka s ostatkami kráľa Frederika IX. 
a kráľovnej Ingrid - rodičov Margrethe II.

            K bazilike bol postupne pristavaný veniec kaplniek. K severnému priečeliu kaplnka Glücksburgovcov, Sv. Bridget a Christiana IV. a k južnému priečeliu kaplnka Troch kráľov, Frederika V. a k chóru Kapitulný dom.


Pohľad na katedrálu z východu, hrebeňu strechy z tohto uhla dominuje mohutný sanktusník,
ktorého zvon sa  dvakrát denne  rozozvučí na pamiatku Margaréty I.

            Vďaka množstvu umelecky prevedených náhrobkov pôsobí strohý luteránsky interiér majestátne. Katedrála bola do roku 1536 poslednou baštou katolicizmu na Sjaellande a po prechode do vlastníctva luteránskej cirkvi boli zničené všetky katolícke symboly. Len vďaka tomu, že bola hrobkou monarchov, bola ušetrená od divokého rabovania, ktoré sprevádzalo reformáciu v iných častiach krajiny. K najcennejším kusom mobiliára patrí krídlový oltár z roku 1560 vyrobený v Antverpách, dva drevené stallá z roku 1420, ktoré sa zachovali pri stenách chóru a kazateľnica z roku 1610  vytesaná z pieskovca, mramoru a alabastru, ktorú  kostolu  daroval  Christian IV. a pochádza z dielne známeho sochára Hansa Brockmana. 

Dvojkrídlový hlavný oltár z roku 1506, vyrezávaný z lipového dreva, reliéfy sú zdobené 
zlatom a striebrom , vyrobený bol v Antverpách

  Zdobný detail opierky kráľovského stalla  
Kazateľnicu katedrále daroval Christián IV.

            Umelecky najcennejším sarkofágom je gotický alabastrový náhrobný reliéf Margaréty I. na chóre za hlavným oltárom, ktorý vytvoril lübecký sochár Johaness Jung. Toto výsadné miesto náleží uznávanej panovníčke, ktorá síce nebola kráľovnou, bola iba regentkou, založila však  personálnu úniu severských štátov, ktorej vládla až do svojej smrti. 

         
            Margaréta I. sa narodila v roku 1353 vo Vortinborgu ako mladšia dcéra kráľa Valdemara IV. Atterdaga a jediné očakávanie spojené s jej osobou bolo, že porodí následníka trónu nórskemu kráľovi Håkonovi VI. Magnussonovi, za ktorého ju ako 12 ročnú vydali. V roku 1375 však Valdemar IV. umrel bez mužského potomka a dánska ríšska rada prekérnu situáciu vyriešila zvolením Margarétinho neplnoletého syna Olufa kráľom. Oluf III. sa po Håkonovej smrti stal i nórskym kráľom, čím sa zrodila dánsko - nórska ríšska únia (dansk - norsk rigsfælleskab) trvajúca viac ako 400 rokov, ktorej prvou reálnou panovníčkou bola regentka Margaréta I.


         
Erik Pomoranský, ktorý bol po porušení dohôd kalmarskej únie detronizovaný

Kalmarská pevnosť


Zmluva o Kalmarskej únii 
podpísaná v roku 1387 po korunovácii Erika Pomoransého švédskym kráľom


          Rokovania s Margarétou začala i švédska aristokracia ustavične sa sporiaca s Albrechtom I. Meklenburským, ktorého sami povolali na trón, v roku 1387 však iba 17 ročný Oluf III. umrel. Pár dní po jeho smrti bola Margaréta zvolená “splnomocnenou regentkou“ Dánska a Nórska a v roku 1388 v Dalaborgu uzavrela spojenectvo i so švédskou šľachtou. Kráľom bol vyhlásený Erik Pomoranský, vnuk jej staršej sestry Ingeborg, ktorého adoptovala a po jeho korunovácii v Kalmare bola v roku 1397 podpísaná zmluva vedúca k vzniku Kalmarskej únie. Zmluvou Margaréta I. získala vládu nad tromi krajinami. Postupne sa jej podarilo navrátiť majetky, ktorými Valdemar IV. uplácal svojich stúpencov a zvládla i reformu dánskej meny. Jej politika bola vždy prezieravá, ani najlákavejšie návrhy na spojenectvo ju neprimäli odstúpiť od neutrality. Sobášom Erika Pomoranského s Filipou, dcérou anglického kráľa Henricha IV., vytvorila v roku 1406 aj obrannú alianciu medzi Kalmarskou úniou a Anglickom. Margaréta I. bola štátnicky veľmi zdatnou panovníčkou a vládla až do svojej náhlej smrti v severonemeckom Flensburgu v roku 1412. Roskildskej katedrále zanechala veľké imanie pod podmienkou, že za jej dušu budú konané pravidelné omše. Táto tradícia bola porušená po reformácii, ale jej pamiatku dodnes pripomína vyzváňanie zvona v sanktusníku. Meno Margaréta dostala i prvorodená dcéra Frederika IX., ktorá sa narodila  16. apríla 1940, súčasná kráľovná Margrethe II.



Margaréta I.




Riddarholmskyrkan

Riddarholmskyrkan - východný pohľad 

            Neďaleko kráľovského paláca Tre kronor v Štokholme, na ostrove Riddarholmen, sa nachádza kostol  Riddarholmskyrkan, jeden z najstarších v meste. S jeho stavbou v roku 1270 začal kráľ Magnus Ladulås a ako súčasť františkánskeho kláštora  ho vysvätili v roku 1300. Magnus Ladulås bol silne nábožensky založený, často prispieval na cirkev a kláštory a medzi rádmi preferoval práve františkánov. Pravdepodobne tiež potreboval kompenzovať pocit viny z vojnových ťažení. Po reformácii v roku 1527 bol františkánsky kláštor  zrušený a kostol prešiel do vlastníctva nastupujúcej protestantskej cirkvi. 

Hlavná chrámová  loď

            Trojloďový halový kostol je postavený z červených tehál. Úzka hlavná loď má charakter gotickej stavby, zakončená je polygonálnou apsidou, ktorú v štýle holandskej renesancie pristavili podľa návrhu Christiana Blumeho neskôr.

Severný pohľad - vľavo Karolínska rotunda

            K hlavnej lodi postupne pristavovali veniec kaplniek, ktoré i napriek rôznorodosti pôdorysov i štýlov tvoria kompaktný a homogénny celok. Ako prvú pristavili kaplnku Gustafa II. Adolfa v rokoch 1632-1634 k presbytériu z južnej strany. Nasledovali kaplnky Banerská (1636) Wasaborská (1647) a oveľa neskôr (1858-60) kaplnka vládnucej dynastie Bernadotte. K severnej fasáde postupne pribudli Torstensonova (1671), Wachtemisterská (1654), dve kaplnky Lewnhauptovcov (1654). Zo severnej strany bola k presbytériu v rokoch 1671-1745 pristavená dominantná baroková Karolínska rotunda, ktorej exteriér s pôvodnou tehlovou stavbou pôsobivo kontrastuje. Postavená bola podľa starších návrhov Nicodemusa Tessina, zaklenutie podzemia navrhol Carl Harleman. Steny kostola zdobia erby držiteľov Serafínovho rádu (Serafimerorden - najvyšší švédsky rád udeľovaný hlavám štátov a najvyšším štátnym hodnostárom kráľovstva v jedinej triede).


Serafimerorden

            Riddarholmskyrkan  je impozantná stavba s pozoruhodnou polohou v západnom cípe ostrova s výhľadom do hlboko vrezaného fjordu. Pôsobí ucelene a je harmonicky včlenená do pitoresknej štvrti Štokholmu zvanej Gamlastan. Neobvyklý vzhľad kostolu dodáva západná veža. Pôvodnú gotickú vežu postavenú podľa projektu Willema Boya okolo roku 1500 v roku 1835 zasiahol blesk a po požiari sa zrútila. Nahradili ju neogotickou podľa návrhu Erika Gustafa Goetheho, ktorý pracoval podľa pôvodných nákresov uložených v technickom múzeu v Štokholme. Miesto klasickej kupoly bola zakončená originálnou vysokou liatinovou mrežou odliatou v rokoch 1967-70

Pohľad na Riddarholm z veže štokholmskej radnice

       Detail unikátnej liatinovej strechy kostola, ktorá má tvar mreže 

           V roku 1632 bol v Riddarholmskyrkan pochovaný kráľ Gustaf  II. Adolf a kostol sa  stal miestom odpočinku švédskych panovníkov. Postupne tu bolo pochovaných 17 švédskych monarchov a ich rodinných príslušníkov, s výnimkou kráľovnej Kristíny, ktorej ostatky sú uložené v bazilike sv. Petra vo Vatikáne a kráľ Gustaf VI. Adolf, otec súčasného panovníka Carla XVI. Gustafa, ktorý umrel v roku 1973, bol podľa osobného želania pochovaný  v Solne (mesto SZ od Štokholmu). V kostole našli miesto posledného odpočinku i padlí vojaci z tridsaťročnej vojny. 

Gustaf VI. Adolf...

.... a jeho jednoduchý hrob (možno z nostalgickej vernornosti ideálom zakladateľa dynastie)
na cintoríne v Solne

            Podľa Tessinových návrhov postavili i náhrobky Magnusa III.  Ladulåsa a Karla VIII. Knutsona. Ako prví panovníci pochovaní v Riddarholmskyrkane sú uložení na dominantnom mieste v presbytériu kostola.

Pohľad na chór kostola s náhrobkami Magnusa III. Ladulåsa a Karla VIII. Knutsona

            Kaplnka súčasnej vládnucej dynastie Bernadotte bola pristavená ako posledná podľa návrhu známeho architekta Fredrika Wilhelma Scholandera. Jej interiér je vyložený umelecky stvárnenou dlažbou i obkladom a ozdobné sochárske detaily sú z pieskovca. Okná vypĺňa farebná vitráž zobrazujúca erby kráľovskej rodiny. Kaplnka bola postavená pre zakladateľa dynastie Bernadotte Karla XIV. Johana, ktorý spočíva v monumentálnom sarkofágu. Sarkofág bol vyrobený z porfýru, váži 15 ton a práce na ňom trvali osem rokov. 

Porfýrový sarkofág Karla XIV. Johana, zakladateľa vládnucej dynastie Bernadotte

            Karl XIV. Johan, vlastným menom Jean-Baptiste Bernadotte, sa narodil v roku 1763 ako piate dieťa prokuristu vo francúzskom meste Pau. Otec očakával, že pôjde v jeho šľapajach,  Jean-Baptiste však už 17 ročný opustil štúdiá a vstúpil do armády. Po 9 rokoch u námorníctva bol stále iba poddôstojníkom, keď jeho závratnú kariéru naštartovala Veľká francúzska revolúcia. V roku 1792 získal hodnosť plukovníka, v roku 1794 divízneho generála a v roku 1796 už bol brigádnym generálom. V roku 1798 sa oženil s 19 ročnou  Bernardine Eugénie Désirée Clary, bývalou snúbenicou Napoleona Bonaparta, švagrinou jeho brata Josepha.

Karl XIV. Johan, vlastným menom Jean-Baptiste Bernadotte


   ...a jeho manželka Bernardine Eugénie Désirée Clary,  kráľovná Desideria, bývalá snúbenica Napoleona Bonaparteho, ktorý ju nahradil o šesť rokov staršou Joséphine de Beauharnais. Aby bola zápletka úplná je nutné dodať, že ich prvorodený syn, kráľ Oskar I., si za manželku vzal princeznú Josefhinu von Leuchtenberg, dcéru vojvodu Eugena de Beauharnais a vnučku francúzskej cisárovnej Jozefíny.

            Napoleon ho od začiatku vnímal ako politického rivala, po bitke pri Slavkove mu síce udelil titul kniežaťa de Ponte Corvo, ale vzápätí ho menoval generálnym guvernérom v Ríme, aby bol dostatočne ďaleko od Paríža. Krátko na to zasiahli do jeho života mimoriadne okolnosti - frankofilná  skupina šľachticov vo Švédsku sa rozhodla dosadiť Bernadotta na trón dúfajúc, že povznesie Švédsko k zašlej sláve. Spôsob intronizácie bol vskutku pozoruhodný. Vládnuci kráľ Gustaf IV. Adolf bol uznaný choromyseľným a na jeho miesto bol po štátnom prevrate dosadený ako Karl XIII. jeho starý bezdetný strýko, ktorý Jeana-Baptista  Bernadotta úradne adoptoval. V spletitej politickej situácii v Európe roku 1810 si 23. septembra Jean-Baptist  Bernadotte - syn prokuristu z Pau v oblasti Béarn v JV Francúzsku prevzal titul švédskeho korunného princa. V roku 1812 uzavrel protinapoleonský pakt s Ruskom a Anglickom a v bitke pri Lipsku výrazne prispel k víťazstvu spojencov a porážke Napoleona. Po smrti Karla XIII. v roku 1818 bol v Štokholme i Trondheime korunovaný a vládol do roku 1844.  Dynastia Bernadottovcov vládne vo Švédsku i v súčasnosti.  
            Po nástupe na trón kráľ Karl XIV. Johan rezolútne odmietal posluhu pri kúpeli či obliekaní, neobnažil sa ani pred osobným lekárom. Príčina vyšla najavo až po jeho smrti. Jean Baptiste Bernadotte, zakladateľ švédskej kráľovskej dynastie “Bernadotte“, mal od svojej revolučnej a jakobínskej minulosti na hrudi  vytetovaný nápis:  « Mort aux rois ! » (smrť kráľom). 

Nidarosdomen


          V Trondheimsfjorde, treťom najdlhšom fjorde v Nórsku, leží prvé hlavné mesto krajiny. V čase najväčšej slávy ho nazývali Nidaros, dnes je známe ako Trondheim. Jeho vznik je spojený s výstavbou kráľovského paláca, ktorý v roku 997 nechal v ústí rieky Nidelvy postaviť kráľ Olav I. Trygvasson. Nidaros bol miestom ľudových zhromaždení a súdu. V súčasnosti je posledným sídlom mestského typu pri ceste k mysu Nordkap, ktorý úspešne zastupuje najsevernejší bod európskeho svetadielu, ku ktorému putujú tisícky turistov. 


 20 metrov vysoký obelisk Olava I. Trygvassona v centre Trondheimu
  
          Význam mesta vzrástol po smrti Olava II. Haraldssona (Oláf hinn helgi - svätý), ktorý sa zaslúžil o šírenie kresťanstva v Nórsku. V roku 1030 padol v bitke pri Stiklestade, pochovaný bol v starom kostole a Nidaros sa postupne stal pútnickým miestom. V roku 1066 zahynul v Anglicku kráľ Harald III. Hardråde,  jeho telo nechal syn Olaf Kyrre priviezť do Nidarosu a začal budovať veľkolepý kostol, ktorý mal byť dôstojnou hrobkou pre oboch panovníkov - Nidaroský dóm (Nidarosdomen).


Olav II. Haraldsson (Oláf hinn helgi - svätý)
             
          Katedrála sa medzi tradičnými nórskymi drevenými a tehlovými kostolmi vyníma nezvyčajným vzhľadom. Dôvod bude pravdepodobne v zložení suity Olafa Kyrreho, keď z Anglicka do Nidarosu prevážal ostatky Haralda III. Hardråda. Sprievod tvorili i šľachtici anglosaského pôvodu a pravdepodobne bol medzi nimi i autor pôvodného projektu. O anglosaskom vplyve svedčia práve nadštandardné parametre lode, i keď stavba podľa zámeru Olafa Kyrreho nebola nikdy dokončená.

Socha Olava Kyrreho pred knižnicou v Bergene


          V 12.storočí vzhľad chrámu výrazne poznamenal Øystein Erlandsson, druhý arcibiskup z Nidarosu, ktorého už počas pobytu v Ríme ovplyvnila tamojšia architektúra, čo poznamenalo stavebný vývoj katedrály. Jednoduchý pôdorys sieňového kostola v 12. storočí preťala priečna románska loď a horné časti priečnej lode a mariánskej kaplnky boli postavené v románskom slohu s prvkami gotiky. 


 Schematický pôdorys katedrály podľa jednotlivých vývojových etáp


Pôdorys

    
          Na neskorších cestách po Anglicku spoznal Erlandsson podmanivú anglickú gotiku a tak západná časť kostola od priečnej lode s emporou, chór a polygonálna apsida boli postavené v slohu, ktorý na severe nemá obdobu. Po jeho smrti v roku 1188 boli kvôli sporom medzi arcibiskupstvom a kráľom práce na dóme prerušené, stavba pokračovala v rokoch 1235 až 1250 pod vedením majstrov z Lincolnu, ktorí v štýle krehkej gotiky dokončili klenby s krížovými rebrami nad ochodzou a dlhým chórom, vežu s krížením a laternou a k hlavnej  lodi boli pristavané bočné lode.


Západné priečelie


          Monumentálna stavba upúta dominantnou medenou strechou veže nad krížením, ktorej impozantný vzhľad je korunovaný štyrmi subtílnymi vežičkami v nárožiach. Pozoruhodné sú  i parametre katedrály, hlavná chrámová loď je dlhá 102 metrov, klenba sa dvíha do výšky 21 metrov a priečna románska loď meria 50 metrov. Napriek tomu, že jeho výstavba do súčasnej podoby trvala bezmála celé tisícročie, je Nidaros veľmi harmonickým celkom.

Trochu zimnej lyriky
  
          Katedrála stále nebola dokončená, keď v 14. storočí prvý raz vyhorela. Po prvom požiari nasledovali ďalšie, ktoré chrám veľmi poškodili. V čase reformácie bola hlavná loď v troskách a poslednú ranu zasadili Dáni, keď celý chrámový poklad odviezli do Dánska a väčšiu časť, vrátane striebornej rakvy sv. Olafa, roztavili. Zachovala sa len vnútorná drevená s ostatkami a pôvodnú hrobku na príkaz dánskeho kráľa Frederika II. zasypali, aby nórsky svätec upadol do zabudnutia. Dnes nie je známe, kde sa hrobka s rakvou nachádza, predpokladá sa, že je niekde v blízkosti hlavného oltára. Sv. Olafa a ďalších ôsmich kráľov, ktorí sú v katedrále pochovaní pripomína deväť z dreva vytesaných krížov.
          
Maketa Nidarosu pred rekonštrukciou

       
          Obnova dómu, ktorá sa stala celonárodnou záležitosťou, začala roku 1869. Podieľali sa na nej najvýznamnejší nórski umelci a architekti. Do roku 1872 ju viedol H.E. Schirmer, ktorý poskytoval reštaurátorom široký tvorivý umelecký priestor, za čo bol často kritizovaný a v rokoch 1872 - 1906 zas Christian Christie, jeden z najvýznamnejších nórskych architektov. Hlavná loď i obe bočné boli obnovené v neogotickom slohu, v pôvodnom stave zostal iba chór. Christie v roku 1890 poveril prácou na exteriérových maskarónoch sotva 21 ročného sochára Gustava Vigelanda. Mladého sochára práca na dóme vyčerpávala fyzicky i psychicky. "Zarábam veľmi mnoho peňazí, ale predávam svoju dušu", napísal vtedy jednému zo svojich priateľov. Dóm mu pripadal príliš "protestantský" a trvalo mu 10 rokov, kým sa so zákazkou vysporiadal. Výsledkom bolo 16 maskarónov na hlavnej veži,  44 sôch v interiéri i exteriéri, krstiteľnica a Gustav Vigeland bol známym a uznávaným sochárom.


Gustav Vigeland

Maskarón na veži kostola
Detail hlavice západného portálu

 Detail reliéfu nad západným portálom

Archanjel Michal na severnej veži západného priečelia
          
          Posledná prišla na rad rekonštrukcia takmer zničeného západného priečelia, z ktorého sa zachovala iba poškodená dolná časť a päť sôch. Priečelie vyžadovalo komplexné riešenie a jedinou predlohou pre obnovu bola zachovaná  medirytina zo 17. storočia. Definitívna dostavba začala v roku 1946, vedením bol poverený Stinius Frederiksen a ten do priečelia zakomponoval množstvo sôch. Skupina skulptúr je prehliadkou osobností kresťanskej viery. Adam a Eva, starozákonní proroci, archanjeli, svätci, panna Mária s Jezuliatkom, Kristus pri jeho nanebovzatí - všetky dôležité postavy z biblie našli miesto v nikách na priečelí chrámu. Sochy boli zhotovené z rôznych  materiálov. Výraznými zdobnými prvkami fasád sú okná a rozety vyplnené vitrážami, ktoré podľa predlohy miestneho rodáka Gabriela Kiellanda vyrobili v sklárni v Trondheime. Maliar sa inšpiroval katedrálou vo francúzskom Chartresy. 

 
 Vitráže v rozete a oknách západného priečelia
Podoba západného priečelia pred rekonštrukciou - 1839
Podoba dómu v roku 1857

          Nidarosdomen bol slávnostne vysvätený už v roku 1930 pri príležitosti 900-tého výročia bitky pri Stiklestade, v ktorej padol sv. Olav II. i napriek tomu, že nebol celkom dokončený. Je najmohutnejším stredovekým architektonickým dielom v Škandinávii a po stavangerskej katedrále druhým najstarším chrámom v Nórsku, národnou svätyňou a korunovačným chrámom nórskych kráľov, i keď posledná korunovácia, pri ktorej bol korunovaný Haakon VII. sa konala v roku 1906. Aj po zrušení korunovačných obradov tu zostali uložené kráľovské korunovačné klenoty a v dóme zasvätenom Ježišovi Kristovi je pochovaných 9 panovníkov.

Nidaros počas osláv 900. výročia bitky pri Stiklestade v roku 1930, kedy bol vysvätený

Portál južného priečelia 

Pohľad na severnú vežu západného priečelia s trochou fjordu



Južná veža s pohľadom na Trondheim
Detail maskarónov s chrličmi
 
Celkový pohľad na západné priečelie
Detail rozety na západnom priečelí zvonku ... 

 ...i zvnútra

...na križovatke hlavnej a priečnej lode...

Organ je cenným prvkom mobilára

Východné krídlo priečnej lode

poďakovanie Editke, môjmu najlepšiemu JA

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prírodné zaujímavosti Dánska

Vianoce v Dánsku

Dánske mosty